Je piatok, 13:30 a ja opäť "hrám" tetris v batožinovom priestore mojej Okťuly kombajn. Síce ideme len dvaja, ale vždy pri Andrejovom (trénerovom) nakladaní uvažujem nad tým, že kam vlastne ideme? Ja mám v 1 cestovnej taške zbalené komplet všetko - od výbavy na závod až po "tangáčiky" :)) na spanie miesto pyžamka. A to si ešte zoberte jednu vec,  mám totiž takú úchylku, že tenisky na beh nosím v taške zbalené v originál krabici, v ktorej som ich kupoval. No a chlapecko náš trénerský najlepší vždy na mňa vyrukuje z vchodu s min. dvomi cestovnými taškami, jedným menším vakom alias príručnou batožinou a okrem biku ešte so všelikdečím.  Radšej viacej akoby malo chýbať!!!  Už mi párkrát požičal niečo, čo som zabudol, takže to plne akceptujem, i keď vždy niečo uštipačne utrúsim. Naskladaný hneď po vyrazení kontaktujeme naše trio uzatvárajúceho Andreja zajka cicu Králika s dotazom na jeho odchod. Podľa odovzdaného posolstva prerátame, že by sme sa mali v podstate naraz stretnúť na "bejváku" v Pardubiciach. Hajde!!

Vďaka celkom družnej debate a serióznej búrke som Andrejovi ušetril všetok glykogén pri prechode cez Bielu Horu, nakoľko som celkom výnimočne zabudol prijať výzvu takéhoto serpentínového výjazdu, aké ja rád. Po naskočení na český "tankodrom" s názvom D1 a vychutnaní si suprovej okresky od Havl. Brodu až do Pardubíc, príchádzame podľa mapy na miesto ubytovania. Andrej žasne ako blízko to je ich minuloročnému ubytku. „Lubo, tuším to je hotel alebo penzión Hurka." Hneď som zočil tabuľu doľava smerujúcu na Penzión Hurka. Prídeme k bráne, otvára sa, zaparkujem vnútri. Andrej ide na debat ako na hotovú vec, že sme správne. "Dobrý deň, sme tu správne?" "Asi ne, ja slováky nečekám." Prašivec!! Povedal to, akoby sme boli nejakí menejcenní. Neva, po telefonáte s Andym zisťujeme, že Andrej vytlačil mapu ich minuloročného ubytka, Andy je na našom správnom ubytku, tak nás nejako ponaviguje a nejako sa tam došmodrcháme. Ubytovanie v pohodičke, izby bunkového typu, za tie prachy super. Absolvovali sme ešte za šera nejaké to rozjazdenie a rozklusanie, príjemnú večeru a predštartové pivečko v spoločnosti Svetlany Lipárovej a jej mamkovského doprovodu. :) Pred polnocou ideme do hajan s cieľom o 8:00 vyraziť na miesto činu.

Ráno trošku sklz, ale nakoniec stíhame prezentáciu bez väčšieho radu, ktorý sa okolo 9:00 očakával v podobe riadneho návalu štartujúcich. Prvýkrát v živote platím na pretekoch parkovné na parkovisku vytvorenom organizátormi pre pretekárov. Úžas. Asi sponzori málo pustili žilou a treba niečo na prajzmany. Prezentácia rýchla, bezproblémová. Čas 9:08=3hod do štartu, takže ideme s kľudom chytať bronz k autu. Depo je aj tak až od 10:00 a vzhľadom na to, že je číslované, netreba sa tlačiť chytiť si flek. S postupom času absolvujeme všetky rituály ako huspeninka od Enervitu na energiu, vyhodiť nízkokonzistenčnú predštartovú kaku a upratať sa do depa.

11:40 dávame nejaké to rozplávaníčko a môže sa ísť na to. Prvá bójka vyzerá akoby bola až v Azerbajdžane, ledva ju vidno, až sa mi nezdá, že to je 700m. 12:00 sa nad štart znáša vrtuľník a´la Tour de France a výstrelom sa hádžeme do vody. Aby som sa vyhol bitke, radšej si nadplavujem viac doprava a idem si sám mimo hlavného "hada". Tú "zahraničnú" bójku režem ako plne naložený transkontinentálny vlak. Vidím na "dohmat" pred sebou nejakého plavca, čo vyzerá , že pláva vhodne na zahákovanie. Smola. Po docvaknutí zisťujem, že sa šmochce a spomaľuje. Idem cez neho. Toto sa mi stane ešte asi dvakrát až nakoniec osamotený doplavujem k brehu a frčím do depa. Skáčem na cajgel, zaľahnem a štrikujem nohami ako šijací stroj. Pozriem na tacháč, cca 35-36 km/h to skáče. „Pecka!“ vravím si. „Keď to takto pôjde, spravím si celkom slušne osobák a tepy tiež hovoria, že by to takto mohlo ísť.“ Čo čert nechcel a ja som nepredpokladal, Andy ma doráža už po 20 minútach na biku. Kurňa!! Buď som slabo vyplával alebo neviem. Neva, chytám sa do psycho háku s premenlivou dĺžkou od 10-100m. Takto ideme ako kolieskový tím až po 40km, kde zrazu          . Toto pred bodkou sa volá nič a to presne došlo aj mne. Proste nič, shitdown, turnoff, kanec filma. Sám neverím. Veď som nič nezanedbal, pravidelne pijem, tlačím gély, soľné tablety. Hovorím si, asi chvíľková kríza. Prdlajs. V druhom okruhu som sa dostal až na prehodnotenie svojho života od základov, približnej kalkulácie koľko by som asi mohol dostať za svoj bajk na mtbikery a podobné myšlienky. Siahol som si na dno na druhú. Už som neveril, že to dotočím do depa. Prišiel zhruba 35. km z okruhu a opať úsek Paris-Roubaix. Asi 1,5 km úsek z kamenných kociek s medzerami podobnými tým, aké mala medzi zubami Marfuška z rozprávky Mrázik. Des!!! Aj napriek totálnej kríze celý druhý okruh zisťujem, že som sa svojmu plánu ísť bajk za 2:40 a menej vzdialil o cca 4 min.

V depe nabíjam dres gélmi, saltstickmi a enervit tabletkami a behochôdzou sa vydávam na bežeckú trať. Hodnotím to tak, že toto cca 6min/km tempo nejako "odkráčam" celých 21 km. Asi po 3 km som prešiel na chvíľku do úplnej chôdze, potom zase klus, atď.. Na 6. km zisťujem, že podľa hodín idem tempo cez 7 min/km. Je mi už všetko, dnes však nie je aj napriek brutálnemu teplu deň s názvom DNF, takže ani za svet si nepripúšťam, že nedokráčam. Začínam uvažovať nad tým, aký asi môže byť limit na stiahnutie z trate. Chlácholím sa tým, že snáď to je nad 7 hod, čo by mi mohlo s prehľadom vyjsť. Niekde medzi 6. a 7. km prichádzam na občerstvovačku, kde si práskam gél, v ktorom vidím moju spásu dokončenia. Zapíjam a idem ďalej. Lehce asi aj zašlapal, a tak si tesne po 7. km začínam nahovárať, že veď snáď to dám aj pod 6.  A to sa tu bavíme o čistom čase od štartu cca 4:15. Tesne za 8. km prichádza výstup na nadjazd, u mňa v tempe vysokohorskej turistiky. Hore zastavujem na občerstvovačke. Rozbaľujem enervitovú tabletku, chrúmem ju a zapíjam pohárom koly. Hneď však zhodnocujem, že ak chcem aspoň dokráčať, musím byť riadne občerstvený, a tak si k tabletke a poháru koly pridávam ešte ďalšie tri koly a dva ionťáky. Takto doslova napitý zbieham z nadjazdu. Trikrát brutálne zagrgám ako jeleň v ruji a v tom.... No proste cítil som sa ako vo filme Crank. Akoby mi niekto niečo šľahol. Asi nejaká „limitovaná edícia“ tých tabletiek. Začínam sa pomaly a celkom solídne rozbiehať. Podľa označených kilákov to vychádza na niečo okolo 5:40. Paráda! Točím do druhého okruhu, mačkám LAP na testeri – 1:12. Fuch. Riadna prechádzka. Nevadí, druhé bude lepšie. Určite. Dovolím si tu použiť moju dosť často používanú  cirkusantskú formulku „ Vážení pardálové, manéž nevídaná“. Lebo to, čo prišlo v druhom okruhu, tomu stále nemôžem sám uveriť. Už po prvom kiláku v druhom kole zisťujem, že trielim cca 5:05. Až zvýsknem od úžasu. Povzbudím Andyho, ktorý má pred sebou posledné 2 a zakričím mu „Poď, dáš to pod 4:50“. Mastím ďalej. Občerstvovačka, kola hodne, tabletka enervit a švihám čo to dá. Doslova. Podľa ďalšieho kiláku vyratúvam, že mastím tempo pod 5 a pomaly zrýchľujem. Cítim sa ako vlak - ľudí, ktorí ma doteraz obiehali pomalým vzďaľovaním sa, ja obieham ako Intercity Bratislava-Zwardoň. Aj sa čudujem, že po toľkých tekutinách mi to nelodžgá v bruchu. Očividne to však šľape. Pri obiehaní jedného „súputníka“ počujem len jeho hlášku: „Ty vole, to je maso.“ Pousmejem sa a trielim ako o život. Pod mostom sa skrýva skupinka cykloturistov vo veku okolo 60 rokov. Spomeniem si na EP v Brne, keď Paľo bojoval o olympiádu, kde nám ekolák s menom Kozmon pri prebehu zahlásil „Fandim, ne?“. Dovtedy na neho všetci kadili - veď posledný, nie? Odvtedy mal však väčšiu podporu ako vedúci Fifo Ospalý. A tak aj ja ladnou češtinou zahlásim: „Fandim, ne?“  Chytili sa a vážne zaburácali, až som sa bál, že ich kardiostrojčeky to nevydržia, resp. že tým tlakom vzduchu prechádzajúcim cez hlasivky niekto na mňa „vyfúkne“ svoje zuby. Nestalo sa a ja som nabudený mastil na otočku. Po poslednej občerstvovačke na onom spomínanom kopci som ešte trošku zrýchlil, vychutnal som si svoj známy finiš, kde som zostrelil snaživca, čo si myslel, že som nejaké Béčko a toto nevydržím. Vydržal som. Pche a druhé kolo som dal aj so státiami na občerstvovačkách za 50!!!!!!! Keby tak vyšiel celý pretek. Neva, snáď nabudúce.

Počkali sme ešte nejakých Poliakov, ktorí to doťapkali niekde okolo 7:30. Háááá, to som nenapísal. Vedľa nás stál taký samochod  pick-up jak zo seriálu Dallas, na korbe sa to mihalo značkami ako FUJI, Xentis a podobné fajnovosti. Najlepšie však na tom bolo, že jeden z týchto poľských brotherov si pred štartom praskol serióznu cigu s red-bullom. Neuveriteľné! A potom že cez 7 hod. Na vyhodnotení sa aj búrka vybúrila, ale vďaka vysokým stromom som sa nemusel báť o trénerka, lebo na tom stupni pôsobil pri Karčim a Peťovi ako hromozvod. Síce bol na treťom miesto ale trčal tuším najvyššie. J Večer sme zakončili fajnovými steačikmi a pivečkom. Pre urýchlenie regenerácie sme si dali u nás v klube vymyslený nápoj Regermeister (rozumej Jägermeister, podávaný riadne namrazený).  Šups do hajan, v nedeľu ešte odkrútiť  tých 360 domov a pekný víkend za nami. Pretek super, trate taktiež parádne, až na tie prašivé kocky. A o dva týždne šups do Neufeldu.

Tož Aloha.

napísal: Ľuboš Bogár
foto: Igor Králik a Ladislav Adámek