Môj bike sa takmer hanbím vybrať z auta a svoje teleso našťastie môžem schovať do klubovej bundy TTT.

Tak ako pred dvomi rokmi na prvom šprint triatlone v Senci márne hľadám toho , koho by som mohol predbehnúť. Ale to by som musel najprv ten 70.3 IRONMAN spraviť !!!
A predsa , vidím jedného pána , dobre po šesťdesiatke,  ale jeho odhodlanie priam žiari z telesnej schránky poznačenej už takmer siedmimi krížikmi , takže neviem neviem. 

Znovu ten známy súboj samého zo sebou , chuť celé to zabaliť a utekať domov . Našťastie treba odovzdať bike a veci do depa. Búrka sa skončila , a ovešaný tromi bielo modro červenými igelitkami , prilbou a s bikeom pod pazuchou stojím v nekonečnej rade pred depom. Všade samí namakaní triatlonisti. Povinnosti nenechávajú veľa miesta na čierne úvahy. Organizátori meno Karol Vins pochopili po svojom a tak s hrdým číslom 681 sa tlačím pri stojanoch dievčat , lebo som kategória F-45 :) . Štartujem však v poslednej vlne s chlapmi M-45 a tak sa teším , že budem mať aspoň viac miesta v prázdnom depe.

Snažím sa spraviť si poriadok v krokoch , ktoré musím vykonať dnes večer a zajtra ráno , veď aj náš Big Boss Andrej nám to tak radil , ale akosi stále nemám tú vnútornú istotu , či ráno nezutekám.

Ako na vojne , rada na WC, rada na sprchu , rada všade , ale holt je nás skoro 2500 a tak si užívam masu .  V noci som spánku moc nedal , ale to tak býva vždy a spolu s vychádzajúcim slnkom vychádzajú zo stanov a áut aj budúci IRONMANI a IRONMANKY .

Už nie je čas na vzdávanie sa , dofúkať bike , skontrolovať veci a hajde na štart. Supermani Eliťáci , krásne dievčatá a potom už vlny chlapov podľa veku . Najzrelší na koniec. Keď vchádzame do vody Filip Ospalý je už skoro v polovici trate. Marián nás s Peťom stihol vyhecovať a odfotiť a už štartujeme.

Zmenil som taktiku , už neustupujem pred údermi a nohami ale sebavedome hľadám svoju líniu. Pravdou je aj to , že je tu menej „prsiarov“ a kraulové nohy pred tvárou sa dajú pekne odhodiť nabok :) V zadnom mozgu sa pevne zahniezdila Andrejova rada : Po 60 ty km na biku sa musíš cítiť ako na tréningu ! A tak ma nezláka ani úžasný prebeh do druhého jazera a frenetické povzbudzovanie a držím si svoje tempo. Trochu ma pomýli veľká bójka Land Niederostereich a predsa len musím plávať až nakoniec jezera, ale je to pekná rozcvička. Až tu som pochopil Peťov postreh : „ A najkrajšie je , keď vo vode dobehneš posledných prsiarov predchádzajúcej skupiny v modrých čiapkach ! „  Milé :)

V dave vybieham z vody a poďho do stanu a medzi dievčenské bicygle . Všetko s rozvahou

hobbíka veterána , dokonca aj tretry si pekne v kľude obúvam za čiarou . Banán do ruky a poďho na diaľnicu. Stále ma mýlia cyklistickí supermani, ktorí to na diaľnici ženú skoro 40 kou, ale ja len svojich 155 tepov , až mi je trochu zima. Pozerajúc na slnko dúfam , že mi to dlho vydrží .

Prekrásna diaľnica však končí a poďho na „Weinstrasse“ . Kopce určite nie sú moja silná stránka a už vôbec nie zjazdy. Supermani ma po neznámych zákrutách obiehajú snáď 70 kou

a ja od 45 brzdím :) nitka ma však míňa snáď 3x a zbiera najodvážnejších zjazdárov.

Najlepší je kolega Vlasto s Prešova , s výkrikom „Nazdááár Trnava“ letí svojou sedemdesiatkou a mizne v ľavej zátačke na hlavnú cestu. Za ním sa ozve rana a obávam sa najhoršieho . Ale je to len galuska . Zastavujem – „ Nemáš dušu ? pýta sa zjazdár – „ Jasne že mám – dve !! Dostaneš tú lepenú ! OK. „ Nemáš pumpu ? – skúša zjazdár , pozerajúc na moju turistickú výbavu :) Jasne je tvoja !“  Môj zadný mozog trochu sebecky zaváha , ale potom si povie – Aj tak ma dobehne keby som mal defekt , a pomôže mi . A kdesi cítim , že defekt  dnes nebude to , čo by ma nepustilo až do cieľa . 100 výškových metrov prvého kopca dosť načrie do môjho vrchárskeho sebavedomia , ale veď Gansberg je ako Baba , a tú som už dal .

Ďalších 35 km je prekrásna jazda s miernym vetrom v chrbte údolím Dunaja cez Wachau a nebyť toho Gansbergského strašidla tak si to úplne užívam . Jem , pijem ako hodinky , dokonca predbieham dvoch kolegov !! Sranda – pekný tréning podľa rady Andreja však končí na 60 tom km. Najprv miernučký kopček , kolega zjazdár s Prešova mi vracia pumpu s tým , že keď bude hore čurať ma počká , a už ho niet. Pozorne odčítam vzdialenosť 8,5 km stúpania

a kopec začína nekompromisne strmieť. A ja tvrdnúť . Nie že by som nevládal , ale zadný riadiaci mozog sa stále snaží uchovať akúsi rezervu na polmaratón a nehnať to na hranu.

Netrpezlivo čakám na oslobodzujúce zákruty ako na Babe , kde sa dá pár metrov trochu oddýchnuť , ale tu len nekompromisný kopec , skoro bez zákrut a stále strmší .

Zrada . Na 4,5 km som zapochyboval a stratil tempo. Zastal som a rozmýšľam ako spraviť tie zvyšné štyri.

Zliezol som dole , a klusal vedľa biku. Tep aj tak ostal na 150 . Bezútešne prepočítavam v hlave čas poklusu vedľa biku na zvyšné 4 km a nepáči sa mi to . Zrazu sa objavuje tabuľa Gansberg a cesta stále stúpa. Zachránil to jeden miestny obyvateľ : „ Noch 300 meter und dann ist es viel flächer !!!!!!“ Ani mu neverím , veď by to malo byť ešte 3,5 km , ale vlieva mi to silu do nôh. Hrdo nasadám a objavuje sa aj žltý stan super recepcie usporiadateľov , a za ním cesta evidentne „rovinatie“ . Beriem vodu a za dres si pchám tri banány a neveriacky si užívam „hôľny vrch“ a stále hľadám zradu vrchárskej „prémie“.

Dostúpam zvyšok „milovaného“ Gansbergu a na horizonte hľadám očami poslednú horskú prémiu. Nie a nie si spomenúť na ktorom km mal byť ten posledný kopec . Že by už bol za mnou ? Túdle , zase nás usporiadatelia šikujú vpravo a zase potím kyselinu . Síce som ho dal ,

ale čo ostalo z mojich nôh som ešte nezažil . Teda sa akosi stratili , neboli moje . Zjazdujem do Poeltenu proti víchrici a rozmýšľam , že toto je asi ten IRONMANSKÝ pocit . Hlava ešte stále chce , ale nohy si o tom myslia svoje .

Bike nechávam dievčatám a rozmýšľavo kráčam do stanu . Na ceste do depa som už síce videl veľa kráčajúcich polmaratóncov na bežeckej trati , ale páliace slnko si o tom myslí svoje . Prezlečiem sa , vyjdem zo stanu a hypnotizujem slnko . Pomýlil ma rodiaci sa búrkový mrak

a môj zadný mozog sa ho chytá ako topiaci sa stebla. Vynára sa obraz včerajšej búrky a zadný mozog ma klame ilúziou behu v daždi . Dám mu pol hodinu . Trochu blúdim , na moste sa mi už zdá množstvo oproti bežiacich akosi veľké a po obrate sa konečne dostávam na správnu cestu . Trochu mám obavy vbehnúť do arény , ale ak chcem byť aspoň napoly IRONMAN tak musím . Atmosféra preberá aj moje nohy , a za 5 minút znovu . Po výbehu na hrádzu ma hecuje Marián s polovičkou , zbadám druhý búrkový mrak a začínam ich hypnotizovať .

Ilúzia vytváraná zadným mozgom zatiaľ funguje . Na 5 km mám toho ale dosť . Najbližší kopček vykráčavam a rozmýšľam čo ďalej . Skúsim aspoň na otočku , nech viem čo treba ešte 3 krát zopakovať . Perfektné občerstvovačky ma vždy prinútia bežať , len vládna štvrť je akási dlhá . Sem tam tieň , a ešte nás aj povzbudzujú .  Len mraky miesto toho aby sa spojili a pršali tak sa odtláčajú a slnečný reflektor ma prenasleduje . Provokujú ma tie zdvojené kilometrovníky . 8/18 km. Po 1:27 sa vraciam do arény. Hlava už vníma len zodratý krk od neoprénu , spálený zátylok , zodraté prsné bradavky a nefunkčné triesla . Dodnes som nevedel , že ich mám . Aspoň už viem čo ma ešte čaká . A hlava neprotestuje , len zakusnuto ženie zvyšok veteránskeho korzetu ďalej .

Hnevá ma blížiaci sa angličan , po centimetroch ma dobieha a neviem s tým nič spraviť . Keď sa obzriem tak má ruky hore a beží , keď sa rozbehnem ja tak kráča , ale aj tak ma dobieha . Nie som si istý , či je ešte niekto na okruhu , aj občerstvovačky už balia , a vodu čo dostávam už asi naberajú spomedzi špongií , ale čo robiť . Konečne tabuľa 8/18 ale platí to väčšie číslo . Snažím sa skalkulovať zostatok času do limitu a už počujem speakra z druhej strany rieky . Roboticky ukladám nohy a obieha ma nejaký mlaďoch celkom slušným tempom a vraví , že bike nie je jeho silná stránka :) Už vidím most , ale ťažko spracúvam jeho dosky . Zákruty na štadión sú nekonečné , vítajú ma chalani a komentátor hlási „ 7 minutes to the end of limit“ . Computer počíta 200m na tartan + 400 m okruh + 200 m na štadión – hurá 800m za 7 minút musím dať aj v tomto stave . Posledná špongia a skutočne ma víta špalier dievčat a široká páska pre posledného fyzicky prebehnuvšieho cez cieľ . Ešte sa zľutovali nad jedným a privítali ho 2 min po limite . Polar sa zastavuje na 7:44 .

Čo za chémiu vypustil do tela môj mozog po dobehnutí som ešte nezažil . Ozaj silné .

Stálo to za to !!! Medailu ešte na krku unesiem , a pijem celé jazero . Chytá ma hlad . Začínam rozumieť tomu čo píšu stále chalani .

 „ YOU ARE AN IRONMAN „    –   „ YES I AM „   a rád . Taký polovičný , ale som .

Vlečiem sa do depa pre bike , a stretávam našich TTT . Už čisto prezlečení . Gratulácie , vzájomné podanie rúk je teraz omnoho silnejšie ako kedykoľvek predtým . Opadáva zo mňa soľ . Mám si ísť pre Ironmanské tričko , vraj mi patrí . Idem . Aj strih je akýsi divný . Taký IRONMANSKÝ. Ani XL nemá priestor pre brucho :) Väčšie nemajú . Taký Ironman neexistuje :)))))))

Dotrepem veci do kempu , a rozhodujem sa ísť domov ešte dnes. Zmývam soľ aspon vodou pod sprchou a idem Peťovi vybaviť slot do Las Vegas :)  na afterparty . Naberám si kopcom zo všetkého čo majú . Doslova žeriem a zapíjam kolou a Birellom .

Skoro sa nám to so Silviou podarilo , slot nikto nechcel tak sme tam Peťa vyhnali a skutočne bol k dispozícii a dostal ho 30 ty v poradí . Peťo bol 80 ty . Ešte musí trochu potrénovať :)

Po ceste do Bratislavy sa štípem do líca , aby mi neutekali myšlienky z diaľnice. Ten zážitok je ozaj silný a vracia sa znovu a znovu .

Ďakujem všetkým ktorí mi pomohli , super partii TTT a múdremu a veľmi skúsenému Andrejovi za presné rady .

„ A keď niečo veľmi chceš , aj hviezdy sa pohnú , aby si to dokázal „

IRONMAN k päťdesiatke ?  :))))  Stačí veľmi chcieť

napísal: Karol Vinš