Deň D

Ráno nakladám veci do auta, vyzerá to na horúci letný deň, ale nedbám, nejako bude. Plán preteku mám takýto: neprepáliť plávanie, neprepáliť bicykel a nejako doklepať ten beh. A hlavne dokončiť. To je najdôležitejšie!

Stojím na štarte, voda je príjemne teplá a krásne žltá. No... Vyzerá to, že už pri plávaní mi bude dosť teplo.

Štart!

Začína to celkom dobre, žiadne veľké námorné bitky. Plávam si svoje pohodové tempo. V druhom kole už začínam byť smädný. Kurňa, prečo som smädný ? Veď som vo vode. Zaujímalo by ma, či sa človek vo vode potí... Nad touto dilemou filozofujem po zvyšok plávania.

Sadám na bicykel. Po chvíli mi dochádza aké teplo je. Ešte že mám so sebou svoj presladený jonťák a vodu. Prvé kolo ubieha rýchlo. Ku koncu mi dochádza voda, dúfam že na otočke bude nejaká dobrá duša zachraňovať okoloidúcich cyklistov pred dehydratáciou. Moje želanie sa plní a dostávam krásnu fľašku plnú medicíny. Vyrážam do druhého kola. Začína mi dochádzať, že to nebude také ľahké, ako som si predstavoval. Ešte 60km na bicykli a ten beh. Teraz sa mi cieľ zdá ešte vzdialenejší ako na začiatku. Zvoľňujem trochu tempo. Po ceste zisťujem, že na občerstvovačke som namiesto vody dostal jonťák. Takže teraz mám jonťáky dva. Jeden sladký a druhý ešte sladší. Výborne. Na kopci obieham Mareka Nemčíka. Chvíľu rozmýšľam, či dobre vidím, no potom vysvitne, že nemá svoj deň a končí. Zvyšok cesty sa teším na vodu, čo dostanem od slečny na občerstvovačke. Tá sladká žbrnda čo mám so sebou sa už nedá piť.

Tretie kolo.

Už posledné. Kým som sa štveral na kopec pri Brezinách, mal som spotrebu vody ako ruský tank. Do prčic, musím šetriť, inak prídem do cieľa s jazykom v reťazi. Teplo, smäd, únava a nejaké tie bolesti spôsobujú, že posledné kilometre idem už dosť pomaly. Najhorší úsek mám však ešte len pred sebou. Cesta Z Devičan do Bátoviec. Fúkal tam protivietor s teplotou asi 100°C. Z toho tepla mi už je zle. Dúfam, že na behu bude dosť široká cesta, lebo už teraz sa mi točí hlava. Keď to nepôjde behom, tak to aspoň odkráčam, za 3 hoďky.

Konečne vchádzam do depa. Prezúvam si tenisky a s malou dušičkou vyrážam na beh.

Zachránila ma prvá občerstvovačka, ktorá bola kúsok od depa. Po nej naberám nové sily a som rozhodnutý dokončiť aj beh. Neviem, čo bežali ostatní pretekári, ale ja som bežal 8 behov, kde v cieli každého bola oáza s občersvením a luxusná sprcha v podobe kýbla vody. V predposlednom kole sa mi prehrial motor, ale krátka zastávka v lese to spravila. Ešte 1 kolo a vbieham do cieľa s časom 6:31h.

Hotovo. Chvíľu sa ešte potácam v priestore cieľa a snažím sa dať trochu dokopy. Na jednej strane som šťastný, že som nevzdal, na druhej si nadávam, že čo je to za blbosť pretekať v takom hici. No viem, že už zajtra budem rozmýšľať kam sa vydám nabudúce.

napísal: Jozef Heinrich