Nepamätám si víťazov – žiadne ruky nad hlavou, ani skvelé časy. Cieľ mám v pamäti ako bránu zahalenú do kompletnej tmy a vynárajú sa z nej postavy tackajúce sa, plaziace sa k magickému nápisu Finish. Nechápem, čo tých ľudí hnalo vpred, ale podlieham pocitu fascinácie a v kútiku svojho najtajnejšieho Ja sa pristihujem, že snívam o tomto zážitku „na vlastné oči“ (a čo je horšie, aj „na vlastnej koži“, ale ak raz nakoniec príde aj to, pretečie ešte veľa vody).

A tak, keď sa mi naskytla možnosť okúsiť Ironmana (zatiaľ „len“) „na vlastné oči“, nebolo veľmi nad čím rozmýšľať. Pridala som sa k početnej výprave Moravákov a Záhorákov (čiže ako jediný Slovák, hehe) zastrešných v klube TriVelo Rohatec. Keďže na Slovensku boli v tom čase Bátovce, nebolo sa čomu čudovať, že na štartovke som našla len dvoch krajanov. V našej výprave sme mali tiež „len“ dvoch pretekárov, z čoho mi logicky vyšlo, že mám 4 potenciálne objekty podpory, čo sa mi však málilo. Upokojila som sa však myšlienkou, že z tých 3100 jednotlivcov a 607 štafiet si už niekoho nájdem :)

Ako tak prekonávame hranicu 590km a blížime sa k cieľu našej cesty, čím ďalej, tým bližšie, uvedomujeme si, že to, čo sa tu za necelé dva dni začne odohrávať, bude slušná masovka (pre niektorých aj mäsovka). Kempy sú už v piatok poobede plné – jediné šťastie, že kolegovci nám v jednom držia miesto. Miesto je luxusné, priam priamo na brehu Rothsee – decká majú aspoň o zábavu postarané. Nebesá sú naklonenejšie ľudskému faktoru a blahoželám si k úniku z besnej tropickej slovenskej horúčavy tešiac sa, že konečne sa po troch týždňoch asi aj vyspím a zároveň to bude prvá noc po dlhej dobe, kedy sa budem musieť aj prikryť. To som ešte netušila, že v dobe nočného odpočinku nám nad hlavami prehrmí neuveriteľne šmaková búrka s trieskaním ako z dela a pocítim dávno zabudnutý pocit zimy :)

Ráno vyzerá všeliak - od horúčavy to má poriadne ďaleko - o šiestej vypínam budík, vzdávam sa večerného predsavzatia ísť plávať, zababuším sa ešte viac do spacáka a pri monotónnom klopkaní dažďových kvapiek ešte na chvíľu zaspávam. Pred siedmou sa vykopem zo stanu so zistením, že už neprší, čo mi k rozhodnosti veľmi nepridáva, keďže myšlienka ísť plávať má už o čosi reálnejšie kontúry. Ondra mi deň predtým hovoril, že kanál, v ktorom sa bude plávať nedeľný pretek bude od 6.00 do 9.00 uzavretý (pre lodnú dopravu) a otvorený pre predpretekový tréning. Pôvodný plán bol privtrieť sa tam a aspoň čiastočne aktívne ochutnať z atmosféry veľkej akcie. Opatrne idem vyzistiť situáciu – naobliekam sa a vyrážam peši ku kanálu – aspoň sa pozrieť. Obrovské depo, krásne pomaľovaný reklamný balón, brána, stany a k tomu kopa ľudí v neoprénoch na brehu a vo vode. Nadávam si v duchu, že ten môj neoprén som nechala doma. Zima-nezima, chytá ma slina, a tak utekám naspäť do stanu.. Obliekam plavky, modliac sa, aby voda bola znesiteľná aspoň na vlezenie – prinajhoršom sa tam nemusím čľapkať hodinu – nech neostanem v hanbe stáť vo vode po kolená. Pri ceste ku kanálu si uvedomujem, že naozaj šaty  (a či plavky?) robia človeka – zrazu sa mi každý borec zdraví, holt, asi vyzerám drsně :)) Zastavuje pri mne Peugeot na francúzskych ŠPZ-kách a pýta sa na cestu do kanála. Využívam situáciu a odveziem sa tam s nimi, šetrím čas aj nohy :) Nakoniec vysvitne, že chlapíci sú z Brazílie a po IM Niece prišli do Rothu – Európa sa im očividne dosť páči. Na pláži sa snažím splynuť s davom priam „zaskafandrovaných“ postáv, ale moc sa mi to nedarí – viacerí si ma premeriavajú a začínam mať čoraz vážnejšie obavy, že tá voda bude naozaj studená. Volím rýchlu smrť (aby som si to náhodou nerozmyslela) a na moje neuveriteľné udivenie zisťujem, že voda je teplučká jak predhriata polievočka. Plávanie si neuveriteľne užívam a snažím sa, aby trvalo čo najdlhšie, nech nemusím von do tej zimy..

V kempe už panuje čulý ruch, vyzerá to, že na pretekárov už celkom značne dolieha nervozita – duchom neprítomné tváre jeden stretáva na každom kroku. Karla takmer ani nespoznávam, vyzerá akoby v noci ani oka nezažmúril, čo nakoniec zistíme, že nie je veľmi ďaleko od pravdy – chudáčisko, väčšinu noci presedel, keďže Esterke sa namočil spacák, dal jej svoj a pod mokrým spacákom sa veru ťažko zaspáva :) (Viac o Karlových zážitkoch z Rothu si môžete prečítať tu: http://www.trivelo.cz/news/bez-treninku-k-vavrinum-aneb-roth-podle-carlita/).

Chlapci majú na pláne ísť sa „ein bischen“ rozjazdiť a čakanie na Ondra nám skracuje Karel rozprávaním historiek zo života. Jedna sa mi obzvlášť páči. Minulý rok zvolili organizátori oranžovú farbu bójek a (asi sa nechali inšpirovať Almere), niektorí (zhodou náhod Karlova vlna) dostali aj oranžové plavecké čiapky. To bolo pre Ondru, ktorý plával bez dioptrických okuliarí zrada. Hoci štartoval až v ďalšej vlne, podarilo sa mu dobehnúť Karla a akosi sa naňho priveľmi priateľsky tlačí a vyzerá to, že ho chce oboplávať. Karel ho oslovuje a Ondra sa čuduje: „Sakra, to jsi ty? Já že je to bójka.“ :))

Poobede je čas uložiť si veci do depa, tak robíme chlapcom garde. Človek si môže aj oči vyočiť. Do depa slušných rozmerov sa pred dvoma možnými vchodmi vlní had dvojnohých pretekárov s dvojkolesovými tátošmi rôznych farieb, značiek, kvalitatívnych úrovní. Meditatívne sa opieram o zábradlie, pasiem oči a s ústami dokorán si sem-tam utriem slinku. Zrazu sa na bielom pozadí akosi zotmie, premýšľam, či sa znova schyľuje k dažďu. Lepšie zaostrím a vidím slečnu s nápisom Kenya na chrbte. Vidieť Afro-američanov na triatlone bol pre mňa celkom zážitok – najsamväčší však na trati cyklistiky – triatlét s tmou v aero prilbe bol zaujímavou „podívanou“. Minimálne si na ten pohľad budem musieť zvyknúť, lebo v prvom momente som sa vždy tak trochu zľakla.

Minúta za minútou, hodina za hodinou, a našim chlapcom pribúdajú nervózne kŕče na tvárach. Celkom si z nich robím srandu a musím priznať, že ma to dosť baví :) Ondra sa ako-tak utešuje myšlienkou, že: „Veď aj Andrej Orlický písal, že mal 4 „štarťáky“ pred Klagenom“ Pre nás, obyčajných smrteľníkov je dobré vedieť, že aj profíci vedia predpretekové stavy prežívať so všetkým, čo k tomu patrí :)

V noci si vravíme, že „a nezaprší a nezaprší“, zababuším sa čo najviac do spacáka a nechám sa unášať morzeovkou dažďových kvapiek. Ráno nás privíta už bez dažďa, zato s oblačnosťou a 15 stupňami. Počas dňa Oskar nakoniec vylezie a poobede začne pražiť na hlavy celkom vytrvalo. Štart je rozdelený do 12 vĺn – tá prvá s 50 profíkmi a 20 profíčkami ide do vody o šiestej. Našim chlapcom zaznie výstrel po siedmej a keďže hodinu predtým tam musia byť, niečo po pol šiestej opúšťame kemp. Pred depom poprajeme našim bojovníkom veľa šťastia a nám sa začína deň plný užívania si ironmanskej atmosféry.

Burácanie masy ľudí, z reprákov hudba (okrem iného aj) z Pirátov Karibiku a štartovné výstrely, na to tak skoro nezabudnem. Presunieme sa za most na „esíčkovú“ asfaltku pred kempom a čakáme na našich chlapcov, povzbudzujúc ostatných pretekárov. Vďaka informačnému škriatkovi si nevšimneme Ondru, keďže hľadáme iné oblečenie :) a Karel ide tak veľmi sústredené, že prechádza okolo pol metra a vníma len asfalt pred sebou. A tak sa po raňajkách vydávame na Solar (jeden z dvoch kopcov na trati). Pre pretekárov je to miesto, z ktorého vraj mávajú najväčšie zážitky – vrie to tam ako na Tour de France – masa ľudí, ktorá sa rozostupuje pred pretekármi s povzbudzujúcimi pokrikmi snáď vo všetkých jazykoch sveta. Povzbudzujeme o sto šesť, veľa cyklistov sa usmieva, očividne si to nenormálne užívajú. Prefrčanie čela pretekov si zas nenormálne užívam ja. Je to síce fakt moc moc rýchle, ale najkrajšie spomienky sú tie, ktoré nezaberajú veľa času :) To už do kopca drie Chrissie Wellingtonová, ktorá síce vyplávala 10 sekúnd za Češkou Terezou Macelovou, ale v ďalších dvoch disciplínach táto Britka, priam z inej plánety, nepozná premožiteľku. Zatiaľ. A vyzerá to, že na potenciálnu konkurentku si počkáme – predsalen, mimozemské civilizácie k nám necestujú tak často :) Do cieľa prišla v novom svetovom rekorde, keď  ten svoj starý (8:31:59) „kapke“ vylepšila na 8:19:13. Svojimi výkonmi pomaly začína byť nočnou morou nielen svojich súperiek, ale aj súperov. Žena, ktorá príde na takýchto pretekoch do cieľa 7. v absolútnom poradí už musí byť celkom „zvieratko“ (ako by povedala Kika L.) :)

Deň sa už dávno prehupol do svojej druhej polovice a ja si začínam uvedomovať, že Ironman je ťažký pretek. A to človek nemusí ani pretekať :) Po presune na bežeckú časť už hľadám len a len tieň a držím si ubolenú hlavu. Podceniť pitný režim sa nevypláca pri fyzicky náročných aktivitách, ktorou povzbudzovanie určite je :) Únava sa dosť prejavuje aj na pretekároch – len málo z nich dokáže reagovať na hecovanie divákmi, úsmev sa mihne len kde tu – väčšina je už hlboko vo svojich myšlienkach a bojujú sami so sebou. Bojíme sa trochu o Ondru, ktorého trápi koleno a pomaly od začiatku mu znemožňuje beh – je to však bojovník a dobojuje to až do samého cieľa za výdatného povzbudzovania svojich ratolestí. Karel vyzerá, že si ten beh užíva a pravdepodobne sa teší na tú svoju „delegáciu“ detí, ktorá ho čaká pred cieľom.

Atmosféra v cieli je elektrizujúca, nenásytne ju vpíjam plnými dúškami, snažiac sa zapamätať si jej príchuť do konca života. A myslím, že sa mi to aj podarí.. jednoducho, víkend z kategórie „unglaublich“ :)

napísala: Danka Števánková
foto: Ján Flajžík - MTBiker
viac foto: galéria