Príprava na pretek nebola nejako špecifická – plával som to, čo aj vlani, na biku som najazdil „úctyhodných“ ani nie 1800 km, akurát som sa viac zameral na beh, a to hlavne na techniku behu, čo sa mi aj vyplatilo. Ale dosť o príprave, nemôžem predsa prezradiť svoje tajne tréningové plány . Stále som si nevedel predstaviť, ako sa dá zvládnuť taká štreka ako je 3,8 km plávania, 180 km na bicykli a nakoniec odbehnúť 42 km. Zúčastnil som sa tento rok aj Slovakmana 113 v Bátovciach a Oravamana v Zuberci, ale stále to ešte neboli tak dlhotrvajúce preteky, ako bol Slovakman 226. Tak som išiel do Piešťan s malou dušičkou, že ak prídem do cieľa, tak to bude pre mňa veľký úspech nehladiac na čas.

Všetko to vypuklo o 7:00 na Sĺňave v Piešťanoch výstrelom z dela (som sa zľakol jak „hovado“). Tak som skočil do vody a hneď sa cezo mňa predieralo veľa pretekárov, ale ja som si vravel, že sa nemôžem nechať strhnúť ich tempom, lebo by som to prepálil, a to by nebolo asi dvakrát rozumné. Bolo super, že organizátori upravili počet kôl zo 4 na 3 kolá. Tak som si plával svoje tempíčko a z vody som vyplával v čase 1hod. 14 min., čo je taký môj štandard a do depa som utekal ľahkým tulením behom. Pribehol som ku svojmu zlatému šípu, nasadil helmu, tretry, okuliare a číslo a vydal sa do ďalšej etapy preteku.

Cyklistickej časti, pravdupovediac, som sa bal asi najviac, a to aj z toho dôvodu, že v tréningoch som nikdy nešiel viac ako 100 km a celkový počet km v príprave bol tiež slabučký. Takisto ako aj na plávaní, som si stále vravel, že aj keď sa mi pôjde dobre a pretekári ma budú obiehať, čo aj tak bolo, nemôžem sa nechať strhnúť a prepáliť to. Tak som sa stále snažil ísť na pocity nehladiac nato, či pôjdem 50 km/h, alebo 25 km/h. Prvé 2 kolá bolo ešte aj príjemné počasie, ale postupom času sa dosť otepľovalo, tak som nejakú tu fľašku z vodou vylial aj na seba. Počas celej cyklistiky som nemal žiadnu veľkú krízu, akurát v poslednom kole ma strašne začali odierať tretry, tak som si musel asi 20 km pred koncom vyzuť a dobicyklovať chodidlami položenými na nich, čo bolo aj koniec koncov príjemné, aspoň sa mi prekrvili a prevetrali prsty.

Počas cyklistickej časti som zjedol asi 3 tyčinky, 3 celé banány a vypil asi 2,5 l coly, 3 l vody a 1,5 l jontu. Celá cyklistická časť mi trvala 5 hod. a 42 min., ale vôbec počas celého preteku som si nesledoval čas, a tak som nevedel, ako na tom som. Akurát som vedel, že psychicky a fyzicky som stále na tom ešte dobre. Odložil som svoj zlatý šíp, nasadil čiapku, natrel chodidla zdravotníckou vazelínou (inak dobrý vyskúšaný spôsob ako predísť otlakom), obul ponožky a tenisky a vyštartoval som do poslednej časti preteku.
Bežecká trať bola trochu pozmenená, ale veľmi mi to neprekážalo. Prvé 3 kolá sa mi bežali veľmi dobre, ale postupne mi v druhej polovici behu trochu tuhli svaly a úpony, tak som musel mierne zvoľniť tempo, aby som neskončil v kŕčoch skôr ako som začal . Zastavoval som iba na občerstvovačkách, aby som sa napil a riadne ochladil, lebo slnko teda pálilo statočne, ale ako vraví jeden môj dobrý kamarát a teraz už aj 12-násobný Slovakman Maťo „toto je to pravé ironmanské počasie“. Našťastie mi takéto počasie vyhovovalo . Do posledného kola som šiel s pocitom, že už ma nič nezastaví, a tak som to za pomoci povzbudenia kamarátov, rodiny a Jorgeho („poď Tulenko už je to tvoje“) dobehol v čase 4 hod. 27 min. a v celkovom čase 11 hod. 27 min. a 14 sekúnd, čím som si vytvoril svoj prvý osobák a bol som s ním veľmi spokojný.

Pocity v cieli sa ani nedajú vyjadriť slovami, bolo to jednoducho neskutočné. Bol to zatiaľ môj najväčší športový úspech, ktorý som v živote dosiahol, a to aj vďaka trénerovi Andrejovi, ktorý ma toho veľa naučil, tréningovým parťákom z klubu TTT (Triatlon team Trnava), všetkým kamarátom, ktorí ma počas celého preteku povzbudzovali a v neposlednom rade super rodinke a mojej Inuške. Samozrejme nemôžem zabudnúť na organizátorov, ktorí vytvorili krásny pretek, na ktorý sa budem vždy tešiť.