Mapa stránky :: Úvodná stránka » Hlavná stránka

Úplní blázni ;)

05.08.2014
22:07

Keď sa povie Ironman, laická verejnosť si zväčša predstaví niečo ťažko zvládnuteľné. Tak isto to bolo prednedávnom pre niektorých našich členov ťažko predstaviteľné, natrénovať a úspešne absolvovať Oravamana či Slovakmana.

foto: Ladislav Adámek

 
Ale idem poporiadku.
Tento rok si opäť niekoľko našich členov určilo vyššie ciele, ako doteraz zvládli. Stano Hamerlík a Marian Sedláček úspešne zvládli svoje prvé triatlony na šprintových vzdialenostiach a tak ako to je zvykom, medzi nami triatlonistami, že triatlon je návykový, už plánujú do budúcna ešte väčšie výzvy. Karol Šebesta to pri prvej triatlonovej sezóne dotiahol až k polovičnému Ironmanovi a Oravamanovi. No a dvaja naši členovia, Martin Babušík a Jozef Kamenčík sa stali plnohodnotnými železnými mužmi. Všetkým vám ešte raz gratulujem! Sami dobre viete, čo to pre vás znamená, kam vás to v živote posunulo.
Tak isto si svoje hranice možností posúvajú aj ďalší naši členovia a niektorých túto sezónu ešte čakajú ďalšie a ďalšie výzvy, o ktorých možno kedysi len snívali a črtajú sa byť reálnejšími.
Ako divák som sa prednedávnom zúčastnil Bátoviec, Oravamanu a Slovakmanu 226. Poviem vám, triatlonisti a hlavne Ironmani sú čistí blázni! :) Prečo si dobrovoľne spôsobujeme také utrpenie? Prečo si zaplatíme za to, aby sme sa niekoľko hodín trápili s množstvom kilometrov a nevľúdnym počasím? Čo nás ženie do toho, aby sme precítili svoje masochistické chúťky? Jednoducho prečo to robíme?
Možno je to spôsobené podobnosťou s naším životom. Krízy, ktoré prekonávame v pretekoch nás učia lepšie zvládať krízy v živote.(?) A pocit, ktorý prežívame, keď pretneme cieľovú pásku stojí za všetko to, čo sme prežili pred tým. Hodiny príprav, tréningu, prehovárania sa, potu a hľadaním optimálneho životného priestoru a času pre rodinu, prácu a pre svoje sebavyjadrenie sa prostredníctvom športu. Potom zaznie štartový výstrel a vyrážame na cestu za svojim cieľom, ktorý nás neuveriteľne preverí po všetkých stránkach. Či sme dostatočne pripravený na to čo nás čaká, či vieme kontrolovať svoje telo, či sme dostatočne trpezlivý a nepreženieme začiatok, či dokážeme vnímať a kontrolovať základné potreby ako príjem tekutín a jedla. Príde kríza a človek sa urputne bráni myšlienkam vzdať sa. Je to len horšie a horšie. Stále viac a viac dôvodov sa vynára v našej hlave, prečo to hneď teraz zabaliť. Argumenty( výhovorky?) sú silné a ťažko nepodľahnúť. Prekonáme jednu krízu a opäť sa rozbehneme do životného tempa. Je nám lepšie a náhle druhá kríza. Ťažšia ako pred tým. Hovoríme si, že už nikdy v živote sa na to nedáme. Toto je posledný krát! Čo tu vlastne robím? Radšej som mohol lenošiť doma na terase. Snažíme sa nájsť myšlienku, ktorá nám dá dôvod pokračovať. Vidíme svojich blízkych, kamarátov, ktorí nás povzbudzujú a nakoniec si povieme, že predsa len skúsime ešte jeden okruh a možno sa z toho dostaneme a pôjde to ďalej lepšie. Premýšľame nad tým, čo bude v cieli, ako si dáme za odmenu obľúbený nezdravý vyprážaný syr s hranolkami a kopou tatarskej omáčky, alebo dobre vychladené pivko. Nechceme myslieť na to ako trpíme. Snažíme sa nájsť v sebe len to pozitívne, čo nás dotlačí do cieľa. Telo bolí, v hlave sa bijú anjel s diablom, cieľ stále ďaleko...
Po niekoľkých hodinách sa blíži cieľová rovinka. Zrazu necítime bolesť, usmievame sa ako masochistickí blázni :)
Anooo, dokázali sme to! Vyhrali sme nad sebou samým! Utrpenie sa skončilo. Vychutnávame si pocit, že sme to nevzdali a nepodľahli najväčšiemu nepriateľovi, ktorý nás chcel zradiť. Pokaziť naše predstavy o sebe samých. Tým našim nepriateľom sme boli MY. Ale aj víťazi sme MY.
Tak ako teda- prečo potrebujeme prežiť to, čoho sa väčšina obáva a v tichosti nám závidí, že sme to dokázali? Sme spokojnejší, keď vydržíme trpieť? Keď nás neničí život, sami si “nakladáme“ a zisťujeme koľko unesieme. Viac a viac.
Ešte že nás chápu aj iní (organizátori) a doprajú nám tú možnosť postaviť sa na štart pretekov, zažiť dobrovoľné masochistické divadlo, ktoré okoloidúci nemajú šancu pochopiť. Pozerajú sa na nás ako na čistých bláznov a pokiaľ to neskúsia, nikdy to nepochopia. V čom sme iní? Sme lepší alebo horší od tých, čo sa neodhodlajú skúsiť si to? Možno prežívajú v živote dostatok bolesti a už si nepotrebujú pridávať. Je potom v povahe človeka stále hľadať nové výzvy v podobe testovania svojich maximálnych možností, čo vydržíme, keď ich máme v samotnom živote málo?
Keď máme málo bolesti, nájdeme si ju inde. Napríklad v športe. Keď máme v živote všetko stabilné, bezpečné, hľadáme riziko. Keď sa nám darí, vymýšľame, ako nám bude horšie...
Takže v skutočnosti ľudia nechcú ľahký a pohodlný život! Či?
Trochu môjho zamyslenia sa... ;)

Andrej Orlický(andrejorlicky@centrum.sk)Bookmark: Facebook

späť