Najčastejšia chyba, ktorú zranený športovec robí, je že nehľadá príčinu zranenia, ale rieši len následok. Bolí ho koleno, tak vyhľadá doktora, ktorý mu zvyčajne povie, že by mal skončiť so športom a predpíše niečo od bolesti a proti zápalu. Tí lepší vás pošlú na magnetickú rezonanciu, poprípade rentgen. Ale stále je to len riešenie následkov zranenia. Aj keď lieky zaberú, zápal sa vylieči a športovec  sa vráti k tréningu, často sa zranenie vráti.
Pritom mnoho krát stačí iba čiastočný kľud a nechať telu čas a ono si už nájde spôsob ako zápal odstráni. (Ja sa všetkým liekom zásadne vyhýbam a takmer všetko nechávam “na prírodu“)

 Ale najdôležitejšie je nájsť príčinu! Najčastejšie príčiny sú: nadmerné zaťažovanie, nárazové zaťažovanie a nesprávna technika pohybu.

Nadmerné zaťažovanie býva časté u ľudí s nedostatočným časom na regeneráciu, s nekvalitný alebo nedostatočným spánok a neprispôsobením tomu tréningové zaťaženie. Veľké nebezpečie je pri športovcoch, ktorý sa naučili trénovať alebo pretekať pod liekmi, ktoré tlmia bolesť. Napríklad trénujú s ibuprofénom a podobne. Vtedy sú všetky dôležité signáli tela utlmené, necítite reálnu bolesť, ktorou telo hlási, že niečo nie je v poriadku. A len zrazu niečo rupne...
Keď som mal zranenie, či už vyvrtnutý členok, natiahnutý sval, zlomené rebro... nebral som lieky od bolesti preto, aby som vedel a cítil, kedy už môžem danú časť tela zaťažiť a ako na to telo reaguje. Pokiaľ ste pod liekmi, nemáte šancu to vedieť, ako ste reálne na tom a skôr tomu môžete uškodiť, ak príliš skoro začnete s pohybom.
Nárazové zaťaženie je veľmi časté u netrpezlivých jedincov, ktorí veľmi neradi dávajú dostatočný čas na adaptovanie sa novému pohybu, novému športu alebo návratu po chorobe a podobne.
Treba si uvedomiť, že čas potrebný, aby si telo zvyklo na nový šport je zvyčajne jeden rok. Až potom je vhodné pritlačiť v tréningu. Ak ste po chorobe ktorá vás odstavila od pohybu na dva týždne, ďalšie dva týždne by som doporučoval len veľmi ľahké tréningy, kým telo opäť dostatočne zosilnie, inak riskujete, že choroba sa vráti alebo sa objaví zranenie z nárazového preťaženia.
Tak isto som si všimol, že najväčší masochisti sú tí, ktorí idú ako veľký hrdinovia na preteky bez dostatočnej prípravy. Chvália sa ako zvládli maratón za 5 hodín aj bez tréningu. Ale nechcel by som byť jeho kolenný kĺb, ktorý nemal čas sa na to pripraviť, zosilnieť a pravdepodobne si poriadne obrúsil ešte mäkkú chrupavku.
Nesprávna technika pohybu. Veľa bolestí, preťažení a opotrebovaní častí kĺbov spôsobuje nesprávne vedený pohyb. Napríklad pri behu je dopad cez pätu hlavná príčina bolesti kolien. Inokedy stačí jemne zmeniť došlap, vedenie pohybu viac von alebo dovnútra, zmeniť polohu ťažiska, vystrieť sa,... a zranenie nevznikne. Pozor na všetky zmeny techniky! Treba dať telu čas adaptovať sa na nový pohyb, zapojenie iných oslabených, dovtedy nepoužívaných svalov. Napríklad adaptovanie sa z behu cez päty na beh cez prednú časť chodidla trvá cca 2 až 4 mesiace. Sám som to absolvoval. Musia zosilnieť achylovky, lýtkový sval...
Teraz je trend znižovať výšku päty v porovnaní s prednou časťou bežeckej obuvy. Ľudia, ktorí prejdú z klasických tenisiek z odpruženou pätou a začnú behať s nulovým rozdielom, alebo nebodaj barefoot- behanie naboso a nemajú na to vhodnú techniku behu, tí si koledujú o vážne zranenia. Preto treba najprv upraviť techniku a potom postupne meniť bežeckú obuv do prirodzeného tvaru s nulovým výškovým rozdielom.
Keď ma niečo začne bolieť, skúšam rôzne zmeny, ktoré by mohli daný problém odstrániť. Niekedy pomôže zmeniť nevhodnú obuv, inokedy upraviť techniku alebo znížiť zaťaženie a zvýšiť podiel regenerácie. Niekedy stačí fakt detail a bolesť zmizne.
Veľmi často je ďalšou príčinou zranení nezaraďovanie pravidelného strečingu do tréningu, ktorý udržuje svaly a šľachy neskrátené a pružné. Ale aj opak je nevhodný. Pokiaľ sa snažíte o nadmerné natiahnutie ako hadia žena alebo gymnasti, znižujete tým stabilitu a pevnosť kĺbových spojení. Ak chceš rýchlo behať, nemusíš spraviť “šnúru“ . Stačí udržovať dostatočný rozsah pohybu, inak bedrový kĺb, koleno a členok budú príliš uvoľnené a vznikne kĺbová hypermobilita a tým sa zvyšuje možnosť zranení.
Pravidelne a rozumne športujúci človek má silnejšie kosti a kĺby ako človek čo sa nehýbe vôbec. Čítal som jednu nemeckú štúdiu, že 95% ľudí s výmenou bedrových kĺbov za umelé sú ľudia, ktorí mali sedavé zamestnanie, napr. úradníci s minimálnym pohybom.
Pre telo je prirodzené prispôsobovať sa vonkajším podmienkam. Keď začneme pravidelne behávať a postupne rozumne zvyšujeme tréningové dávky, naše telo v kostiach a kĺboch začne ukladať viac vápnika a kosti a kĺby, ktoré sú pravidelne zaťažované, výrazne zosilnejú.
Aj preto reči typu „športom k trvalej invalidite“ tvrdia len ľudia, ktorí tento názor zdedili zo svojho nešportového okolia a nie vlastnou skúsenosťou. Určite sú ľudia, ktorí zle dopadli kvôli športu, ale len pre ich neznalosť, nevhodnosť a iné.
Preto v dobe krosfitu a podobných športov neuznávam ničenie si chrbtice zdvíhaním činiek nad hlavu. Myslíte si, že je prirodzené mať takú váhu na svojich stavcoch? Bolo to niekedy v evolúcii potrebné? Uznávam cvičenia s vlastnou váhou alebo s ľahkými činkami s veľkým množstvom opakovaní. Pre človeka je príliš veľa svalovej hmoty (tak isto ako málo) neprirodzené a zároveň je to nadmerná záťaž pre srdce a ostatné orgány. Nezdalo sa mi, že chalani z Dukly s obrovskou masou svalstva (kulturisti), že by mali zdraviu prospešné vypracované telo. Dychčali už len keď vyšli na prvé poschodie. Hm, ale to už je na každom jednotlivcovi ako sa rozhodne a čo si myslí, že je pre neho zdravé a zdraviu prospešné. Ale rád využijem takých ľudí na sťahovanie nábytku ;)
Všetko sú to len moje osobné názory. Rád si prečítam, či vypočujem aj vaše.
Užívajte si športovanie a leto! ;)