Tak som sa rozhodol že nastal správny čas ho zdolať. Bike som mal svoju silnú disciplínu, behať som ako tak vedel, akurát plávanie bol problém. Zvládal som len prsia. Kraulom som sa topil cca 5m pred koncom bazéna.

Začal som sa učiť plávať, v zime viac behával a menej bajkoval, v lete presne naopak.
Problém som mal hlavne s plávaním. Napriek tomu že som plával už 6 mesiacov a dokázal odplávať aj 50m vkuse, plával som ako Robocop. O tempe radšej nepíšem, obiehali ma aj najtučnejší prsiari, čo si pri plávaní nenamočia vlasy. V tomto momente vstupuje do hry Andrej, vygooglil som si jeho MSTA a občas som prišiel do Trnavy pre plavecky feedback, ktorý mi veľmi pomohol. Postupne som zvyšoval dávky tréningov vo všetkých disciplínach. A čím viac tomu dávate, tým viac dostávate. Zlepšoval som sa a to ma motivovalo k ďalším, dlhším a ťažším tréningom, až ma to úplne opantalo.
Čítal som knihy o športe, študoval teórie o kardio systéme, pohyboval sa v komunite podobných bláznov a myslel len na jediný cieľ, kedy dnes odtrénujem. Na Ironmana som ešte príliš nemyslel. Povedal som si, že do toho pôjdem, len keď budem cítiť, že som pripravený a keď to dokážem celé odplávať kraulom. Nechcel som ho ísť ako turista, bojovať s časovým limitom a ísť ho na prežitie.

Na jeseň v roku 2012, po 2 rokoch stupňovaného tréningu, nastal ten správny čas. V noci o 24:00 sa otváralo prihlasovanie a keďže na Ironmana je skutočne nátresk, dal som si spolu s kamarátom Majom Filiačom budíček a o 6:00 sme sa simultánne  prihlásili na Ironmana do švédskeho Kalmaru.

Od tohto momentu som ešte viac vyšperkoval prípravu a myslel len na mýtickú  trojčlenku 3,8-180-42. V zime som trénoval cca 10-12 hodín týždenne (8-9 tréningov), na jar a v lete 12-18 hodín (9-10 tréningov). Cítil som, ako sa telo adaptuje na dlhodobú záťaž, ako postupne klesajú tepy pri rovnakom tempe. Všetko šlo podľa plánu.
Koncom júla 2013 som začal znižovať tréningové dávky, ladiť formu (taperovať) na deň „D“. Bol už naozaj najvyšší čas, mal som toho už dosť. V hlave sa mi začali rodiť myšlienky typu „aký to má zmysel?“ , „prečo to robím?“, typické príznaky psychického vyčerpania a straty motivácie. V tréningu ma držala už len myšlienka „Teraz to už nesmieš skončiť! Už si priďaleko, dal si tomu naozaj veľa a musíš to dotiahnuť!“.

 
17.augusta 2013 - Kalmar, Švédsko

5:00 – Budíček. Raňajky – ryžu naturál tlačím dosť nasilu, nechutí mi jesť. Hlava plná veľkého očakávania, neustále premýšľam či som na niečo nezabudol a či som včera vložil do vriec v depe naozaj všetko potrebné. Doprava na štart (25km).

6:15 - Dofúkanie kolies v bike depe na pretekárskych 8 atmosfér. Posledná kontrola môjho zapožičaného časovkárskeho plnokrvníka.

6:30 - Presun k pobrežiu Baltického mora, prezliekanie do neoprénu, odovzdanie vreca s oblečením. Atmosféra vrcholí, je tu neskutočne veľa divákov a pretekárov. Fúka vietor a na mori sú veľké cca 30cm vlny. Cítim sa nesvoj, nikdy som v takých neplával. Všetci sú nabudení.

6:45 - Vliezam do vody aj s ďalšími dvoma tisíckami podobných maníkov. Radím sa do koridoru plaveckého času 1:15-1:45. Napätie rastie, vo vzduchu je niečo magické. V duchu si vravím preži plávanie a bude dobre.

7:00:00 -Štart Plávanie
Je to strašná mela. Všetci mi to vraveli a už viem o čom to je. Ruky a nohy sa okolo metajú, hneď v úvode dostávam 2 kopačky do tváre. Zuby mám, našťastie, celé. Vo vlnách dobre nevidím na bójky, a tak plávam s masou. Som moc slušný a pri narazení do iného pretekára vždy zo slušnosti na sekundu zastavím, čo ma totálne spomaľuje. Neskôr sa prispôsobujem a pri zrážke kašlem na slušnosť a len jemne vybočím. Najviac ma vie vykoľajiť, keď niekto namiesto záberu, zatlačí rukou moju hlavu alebo hrudník pod vodu. Cítim, že neplávam štýlovo, neustále musím korigovať smer a asi až po 400m viem občas prejsť na dýchanie na 3. záber. Ide to celkom rýchlo a ani sa nenazdám a mám 2 kolá za sebou. Už len kanálom popod most k prvému depu. Vychádzam z vody, asi 3 sekundy stabilizujem stredné ucho a uličkou plnou divákov bežím do depa.

Time 1:23:12; Dst 3,96km; Pace 2:06/100m; 204.v kategórii; 1058. celkovo;

8:23:12 -Depo Plávanie/Bike
Ešte v neopréne bežím k stojanu s vrecami. Teda, je tu veľa stojanov a veľa vriec. Sú zoradené pekne podľa rozsahov čísiel, ale prísť na to, v ktorom rozsahu je tvoje číslo, robí mnohým po výbehu z vody problém. Adrenalín a krv všade len nie v mozgu robí svoje. Našťastie som si na radu Maja označil vrece červenou stužkou, a tak ho mám za niekoľko sekúnd.
Bežím aj s vrecom do stanu, kde chvíľu hľadám malý priestor na vyzlečenie neoprénu. Je tu veľmi husto. Vyzliekam neoprén, obliekam prilbu a tretry, dávam gél, balím plavecké veci do už prázdneho vreca, zaväzujem, hádžem na kopu k ostatným vreciam a vybieham zo stanu. Teraz nájsť svoj bajk. Je tu 20 uličiek v každej cca 100 bajkov, celkom chaos. Našťastie som si pamätal, že moja ulička je pri parkovacom automate. Priestor depa totiž pôvodne slúžil ako mestské parkovisko. Beriem bajk a bežím von.  Za čiarou na konci depa mi komisár kontroluje prilbu a môžem začať druhé dobrodružstvo.

Time 0:05:34;

8:28:46 -Bike
Prvých niekoľko kilometrov len tak chytám orientáciu. Upokojujem srdce, snažíme sa chytiť rytmus, vysychá mi dres. Úvodná časť, cca 50km, je proti vetru. Na trati je veľa ľudí, chytil som maximum Gaussovej krivky, tak mi treba, keď neviem plávať. Idem 30-34 km/h, rýchlosť regulujem podľa tepov. Plán je ísť 125-135 úderov, čo je 5-15 úderov pod mojim cyklo aeróbnym prahom. Neustále obieham ľudí. Na 60. kilometri cítim prvé príznaky únavy, našťastie sa trať otáča po vetre, a tak doslova valím 36-42km/h. Tá rýchlosť je bomba, užívam si to.
Zrazu ma zastavuje komisár na motorke a upozorňuje ma, že mám skoro úplne odtrhnuté štartové číslo. V tom veternom plápolaní sa vytrhlo zo zicherky. Mám šťastie, bez čísla by som bol diskvalifikovaný. Zastavujem, opravujem a valím nahnevaný ďalej. Som ako v ohni a minútová strata ma dosť hnevá.
Na každej občerstvovačke, čo je cca každých 30 km, beriem polovičku energo tyčinky, polovičku banánu a jednu fľašu jonťáku či vody. Je tu super servis, všetko podávajú za jazdy priamo do ruky. Ironman je o tom vydržať s palivom, a preto tlačím aj keď nemám moc chuť. Okolo 150. km cítim zrazu väčšiu únavu. Presne to je vzdialenosť, po ktorú som v lete trénoval. Telo je sviňa, pamätá si a ja rozmýšľam, ako môžem ešte odbehnúť maratón. Už som vonku z maxima Gaussovej krivky, ľudí na trati je už citeľne menej. Okolo trate je veľa divákov a všetci nadšene povzbudzujú. Je tu super atmosféra a dáva mi to veľa energie.
Náhle, odzadu dofrčí motorka a na nej komisár, ktorý mi ukazuje čiernu kartu. Keď videl, že som to zaregistroval, odfrčal preč. Prečóóóóóó? Čo som spravil? Pravdepodobne som pri predbiehaní nedodržal pravidlo 1,5m vybočenia alebo som nezačal predbiehací manéver 10m za pretekárom? Dostávam depku, zmes hnevu a zúfalstva. Ja, čo si myslím že pravidlá a česť sú základom športu a aj celého života, dostávam 6 minútovú penalizáciu pre dáku malú nepozornosť! Hneď v hlave prepočítavam koľko tréningov je 6 minút. Trať sa opäť otočila proti vetru, som zlomený, bojím sa už predbiehať. Rýchlosť mi klesla na žalostných 28-31 km/h. Kúsok pred koncom bajku prichádzam k penality boxu, oznamujem svoj trest a čakám nekonečných 6 minút. Je tu dosť plno, pozerám sa ako ma predbiehajú ľudia, ktorých som pred chvíľou predbehol ja. Zlý pocit. Snažím sa presvedčiť moje ego, že čo sa stalo, už nezmením a musím bojovať ďalej. Po uplynutí trestu idem rovno do bežeckého depa.

Time 5:34:14; Dst 180,2km; Speed 32,35 km/h; 133. kategórii; 625. celkovo;

14:03:00 -Depo Bike/Beh
Bajk ukladám na pôvodné miesto v depe. Hľadám svoje bežecké vrece, ale vďaka stužke je to opäť rýchle. V stane dávam tenisky, šiltovku a gél. Balím vrece s cyklo vecami, hádžem ho na kopu k ostatným, bežím von. Teraz príde na lámanie chleba.

Time 0:03:39;

14:06:39 -Beh
Paľo brzdi sa! Neustále si to opakujem. Všetci Ironmani upozorňujú na klasický problém prepáleného začiatku behu. Nohy po bajku sú iné, veľmi ťažko odhadneš tempo, máš pocit že nebežia, ale tempo je vysoké. Keď prepáliš začiatok, kríza prichádza veľmi skoro, na Ironmane vraj už okolo 15-20 kilometra. Umelo sa brzdím v tempe na 4:40, ale mám chuť na vyššiu rýchlosť. Od cca 16. km bežím už tempo okolo 5:00, zjavne prišla únava. Beží sa mi dobre, netrpím a pozorujem ľudí okolo. V hlave si premietam svoju obvyklú víziu, že som šelma a lovím ľudí pred sebou. Takto plynie lepšie čas, lovím, predbieham jedného po druhom. Dávam do toho samozrejme aj kus nasrdenej bojovnej nálady z pridelených penalít J.  Na každej občerstvovačke, čo je približne po 3 kilometroch, vypijem trochu vody alebo Coly. Jonťák už nemôžem ani cítiť. Na 15. kilometri som dal gél, na tyčinky už nemám vôbec chuť.  Od 25. kilometra začínam cítiť podivné pocity v dutine brušnej. Na 30. kilometri dávam napriek tomu druhý gél, potrebujem dopĺňať energiu. Črevá sa začínajú búriť.  Obzerám sa po Toi-Toi búdkach, dobieham k prvej – obsadená, druhá - obsadená. Čo teraz ? Čakať a stratiť ďalší čas, alebo bežať k nasledujúcej občerstvovačke a tam skúsiť šťastie? Riskujem a volím samozrejme beh, ale ku koncu je to už naozaj kritické. Našťastie bola voľná... Po cca 3 minútovej strate, vylietam z búdky ako znovuzrodený Fénix. Som na 35.  kilometri a obávaná Ironmanská kríza stále neprišla. Už viac na ňu nečakám, a tak idem ako to cítim a čo to dá. Prepínam na tempo 4:30 a užívam si tú rýchlosť, ktorá je vo veľkom kontraste s ostatnými. Okolo trate je neskutočne veľa ľudí, búchajú na reklamné panely, čo spôsobuje aktiváciu dákej neznámej energie, ktorá bola doteraz vo mne skrytá. Takúto atmosféru som ešte nezažil.

Time 3:27:17; Dst 42,2km; Pace 4:54/km; 48. v kategórii; 259. celkovo;

17:33:56 -Cieľ
Cez cieľ som prebehol úplne zle.... Išiel som rýchlo, ešte som lovil posledné obete. Zabudol som zdvihnúť ruky pre fotografov a užiť si mýtické posledné metre. Vypínam stopky, stojím, obzerám sa a vnímam aspoň teraz atmosféru tohto času a miesta. Veľa ľudí za cieľom padá na zem, sadá si a robí rôzne opičky, niektorých aj odvážajú na nosidlách. Sú tu pripravení zberači, čo osobne asistujú v priestore cieľa každému finisherovi.
Čo sa to stalo? Toto je ten moment na ktorý som myslel niekoľko rokov? Toto som si predstavoval, keď som ráno pred prácou v zime a tme chodil behať? Prečo nič necítim ? Nechápem...

Time 10:33:56; 48. v kategórii; 259. celkovo;

 

Postupne sa dobré pocity, samozrejme, dostavili. Bol to neskutočný zážitok a skúsenosť. Spoznáte, ako fungujete pod extrémnou fyzickou a psychickou záťažou. Isto vás to vnútorne posunie a zocelí vašu vôľu v čase nekonečných tréningov.

V nasledujúcich dňoch som o tom všetkom neustále premýšľal, mal som toho plnú hlavu. Teórie ako „keby som nedostal penality“, „keby som viac pritlačil na bajku“, “keby som jedol...“ ma ťahali k opakovaniu Ironmana a neustálemu zlepšovaniu, čo mi je veľmi blízke. Na druhej strane sa mi ale vyplavujú otázky z posledných dní tréningov a to „má to zmysel?“, „toto je to, čo chcem robiť?“, „čo má vlastne zmysel?“...

Zmysel isto má poďakovať mojej rodine a hlavne žene. Posledný polrok to nemali so mnou jednoduché a s neoprénom, teniskami a bajkom som bol častejšie ako s nimi :-(

Zároveň ďakujem Andrejovi nie len za plavecké feedbacky, ale aj množstvo konzultácii k tréningu, strave a iným technickým tri-detailom.

Aloha,

PaPo