Konečne sa aj na Liptove spojili schopní ľudia a rozhodli sa zorganizovať a zároveň spojiť 3 zaujímavé podujatia, ktorým dali naozaj výstižný názov 123athlon.

Táto trilógia začala v sobotu, 17.augusta,  asi hodinu po západe slnka, 10km dlhým Night Run-om mestom Liptovský Mikulás. Keďže bol v ten deň aj GARMIN Žilinský triatlon, podarilo sa nám štart stihnúť len tak tak, takže sme vhupli priamo do predštartovnej atmosféry. Kapela hrala na plné „pecky“ a všetci pobehovali hore dole v očakávaní, kedy to už konečne začne. Krátko po deviatej však hudba stíchla a viac ako 150 nabudených pretekárov čakalo na výstrel. Ja som sa cítila po triatlone dosť rozbitá, tak som sa rozhodla si beh len užiť. Prvé kolo sa mi to aj darilo. Rozprávala som sa s kým mi prišlo a rozdávala úsmevy. Keď som však vbiehala do druhého a zároveň posledného kola, dostala som takú radosť z behu, že som musela zrýchliť. Tí ľudia, čo stáli všade naokolo boli neskutoční. Povzbudzovali zo záhrad, balkónov, kaviarní, či reštaurácií. Krútili rapkáčmi a pískali píšťalkami. Takú atmosféru v Blave podľa mňa nezažijete (prosím „Blavákov“ o prepáčenie, ale jednoducho je to tak. Na City triatlone som bola rada, keď sa mi na chodníku niekto odstúpil a to nehovorím o tom, ako na nás čumeli). Na jednom mieste dokonca stála skupina s bubnami a keď som išla okolo nich, hrali v rytme mojich nôh. Keď zrýchlili, musela som zrýchliť aj ja. Aj vďaka nim sa mi podarilo popredbiehať dosť veľké množstvo ľudí, keď zrazu niekto zakričal: „Aha, prvá žena“. „Vtipné“ zakričala som im späť s úsmevom a bežala ďalej s radosťou. Keď to ale zakričali ďalší ľudia, došlo mi, že to asi bude pravda. Druhé kolo ma naozaj zachránilo a zaistilo mi 1.miesto.

 
Na ďalší týždeň sme sa mohli tešiť na už 18.ročník Vysokohorského duatlonu o cenu Žiarskej chaty. Pre tých , ktorí to nepoznajú, sa duatlon skladá zo 7,5km MTB biku stále hore kopcom na Žiarsku chatu a 3,5km behu do vrchu z chaty do sedla celkovým prevýšením viac ako 1km. Vďaka dlhej histórie, dorazilo na duatlon niečo cez 300 špičkových pretekárov (biatlonisti, triatlonisti, skialpinisti, atléti,...), ktorí pretekali buď ako jednotlivci alebo v štafete. Na tomto preteku nie je možný hromadný štart, lebo by sme sa na tej úzkej ceste asi pozabíjali (a to si nechcem predstaviť odovzdávku štafiet). Štartuje sa po troch každú minútu podľa štartového čísla. Už od rána som vedela, že to bude drsné. Bola som tu už aj minulého roku a „dobehla“ (dochodila) som doslova s jazykom na kolenách. Dúfala som však, že tohto roku aspoň ten bike trošku vylepším. Môj štart bol naplánovaný na 10:04. Tesne pred tým som cupitala celá nervózna (už dávno som pred pretekmi nemala také stresy) pred čiarou. Zrazu zahlásili, že číslam 58, 59, 60, zostáva 30sekúnd do štartu. Srdce mi bilo až niekde v gatiach. „Tri, dva, jedna, štart...“ a ja sa snažím vopchať si tenisky do košíkov na mojej horskej stíhačke stále si opakujúc, len to neprepáľ, lebo vytuhneš! Chlapcov som nechala, nech si „drtia“ hore kopcoch a zostala som sama. Hoci som funela ako turbínové lietadlo, prvá polovica (a samozrejme tá ľahšia) sa mi šla celkom fajn. Občas som predbehla nejakého toho makača, čo štartoval predo mnou, no častejšie sa stalo, že nejaký ten makač, čo štartoval po mne predbehol mňa. Kopec rodičov s deťmi a kočíkmi, čo si urobili výlet do hôr nás povzbudzovali a dodávali energiu, ktorú sme tak potrebovali. Aj tej však bolo málo a metre šli stále pomalšie a pomalšie. Ono tá cesta je dosť zradná. Po tej 100ročnej lavíne, čo tam spadla, zostal vrch cesty úplne odkrytý a chatu je možné vidieť už viac ako 1km pred cieľom. Tam si už každý vydýchne a teší sa, že je skoro hore. Opak je však pravdou a chata nie a nie prísť. Vďaka tomu, že som čakala takýto záver, ušetrila som si pár síl a popredbiehala niekoľkých odpadlíkov. Na chate ma už čakal ocino a priateľ, ktorý štartoval v štafete. Odovzdala som im bike a pokúsila sa rozbehnúť, čo naozaj vôbec nebolo jednoduché. Nohy mi štrajkovali. Boli také stvrdnuté, že mi prvé metre robili dosť veľký problém. Ja som sa však nikam neplašila a snažila sa to rozhýbať. No za rohom, keď začalo stúpanie a nik ma už nevidel :) som si musela dať pár krokov chôdze, ktorú som stále striedala s behom. Keď som mala pocit, že som asi tak v polovici, zbadala som značku s veľkým nápisom 1km. Bola som celá šťastná, že už len kilometer. Keď som ale pribehla bližšie, všimla som si malé písmenká „Zabehnutá vzdialenosť“. Ajaj, tak dnes to bude bolieť, pomyslela som si. A ono naozaj bolelo. Najhorší je záver, keď si už každý myslí, že je hore, ale za každým vŕškom sa objaví ďalší a ďalší. Našťastie som sa dočkala a vstúpila do hmly, ktorá panovala v sedle. Hore som sa vydýchala, napila a „šmikala“ dole, aby som neodmrzla. Teraz budem hnusná, ale cestu dole som si užívala, keď som videla ako sa ostatní trápia hore kopcom. Boli tak také prípady ktoré sa kvôli kŕčom v stehnách nemohli ani vystrieť a stále si museli podopierať nohy. Po asi hodinovom čakaní sme sa dozvedeli výsledky. Ušla sa mi zemiaková medaila, ale zlepšila som sa o 6min, čo je celkom fajn. Takisto ako pri Night Rune bola atmosféra skvelá aj pri Žiarskej chate. Ledva sa tam pomestilo také množstvo ľudí. Ten pocit pohody a priateľstva všade naokolo bol úžasný.

 
Na posledný týždeň bol naplánovaný INTERSPORT cross triatlon. Vďaka mojej „láske“ k jazdeniu v teréne ma moc netešilo, že je to práve cross. Čo už, niekedy sa treba zaprieť a vydržať aj to, čo nemáme radi. Štart bol v Liptovskom Trnovci na Mare, čo je z Liptovského Mikuláša len niekoľko kilometrov, a tak sme do ruksaka nabalili všetky naše „saky paky“ a na štart sa dopravili ako inak, než na biku. Za posledné dni bolo na Liptove dosť zima, takže sme sa asi najviac obávali studenej vody. Vďaka Bohu sa ale v sobotu vyjasnilo presne na stanovený. Keď sme dorazili, pútače už boli nafúkané a koberec na výbeh z vody uložený. Ovocie sa krájalo a čokoláda rozbaľovala. Už sme sa tešili, kedy budeme v cieli a zahryzneme do toho dobre vyzerajúceho šťavnatého melóna. Pred tým sme však museli odplávať 500m v 17°C Liptovskej Mare, odbicyklovať 15km v teréne a zabehnúť 5,5km v miernych kopcoch. V tento deň sa aj vďaka slnečnému počasiu na štart postavilo cez 100 amatérov aj naozajstných triatlonistov (dokonca aj Tomáš Jurkovič). Z toho asi polovica odvážlivcov plávala bez neoprénu!!! Do vody sme sa vrhli okolo 10:30. Keďže som nemala pojem o čase, nestihla som si vydobyť výhodnú pozíciu na štarte a keď zaznel výstrel, ocitla som sa rovno v strede poľa. To bol teda nápad, každý „drtil“ ako keby sa plávalo 100m a pritom bil všetkých naokolo. Ako som aj čakala, po 2 minútkach sa to ukľudnilo a tí, čo to prepálili, prešli na prsia. Ani som sa nenazdala a bola som na otočke. Cesta naspäť mi zbehla taktiež celkom rýchlo. Po celý čas som sa snažila držať techniku, no čas bol napriek tomu biedny. Na tomto triatlone rýchle depo nerozhodovalo, lebo asi polovica si tam obliekala kraťasy a tričká, obúvala ponožky a botasky. Ja som nemusela vykonávať žiadnu z týchto činností, napriek tomu som sa zdržala pri vyzliekaní neoprénu, ktorému sa na mne asi páčilo. Keď som si konečne sadla na bike, snažila som sa točiť a sto šesť. Mala som pocit, že rýchlejšie to po tej rovine už ani nejde, ale ako som zistila, ide. Obiehala ma celá hromada chlapov. Ten terén asi fakt nie je nič pre mňa. Po asi kilometri sme sa dostali na asfaltku, lebo pole, po ktorom sa malo ísť, v piatok celé zorali. Moja radosť z jazdy po niečom tvrdom trvala ale asi len kilometer. Napojili sme sa na nejakú zvážnicu, ktorá šla dosť dlho do kopca. Na moje prekvapenie som pri nasledujúcom zjazde veľmi nebrzdila a celá rozheganá sa dostala na ďalší asfaltový úsek z Pavlovej Vsi, ktorý som si taktiež patrične užila. Obsahoval aj tiahle stúpanie, po ktorom sme sa opäť napojili na poľnú cestu, na ktorej stúpanie pokračovalo. Posledný prudký zjazd som prežila s prstami na brzdách. Už len okolo Tatralandie a konečne budem môcť behať, tešila som sa. A tak aj bolo, bike som zavesila do depa a bežala, ako sa len dalo. Trať som si pred tým neprešla, takže som netušila, aká bude (dosť veľká chyba). Najprv sme šli mierne hore, potom zas dole, prudšie hore, prudšie dole a tie prudšie stúpania ešte raz. Beh bol naozaj zaujímavý, fakt sa mi páčil. V cieli ma už čakala Veronika, ktorá tu bola žiaľ len ako fotograf. Až tam som zistila, že som vyhrala. Dokonca aj ten môj nešťastný bike som mala najrýchlejší, čo ma dosť pobavilo. A teraz prišiel konečne čas na šťavnatý melón, mňam ako mi len chutil :)

Po spočítaní všetkých časov sa mi aj v celkovom poradí ušlo prvé miesto. Celkom ma to potešilo, lebo v Slovenskom pohári nevyhrávam tak často (alebo skôr vôbec) :-P.

Viem, že som už toho napísala dosť (neviem či sa vôbec niekto dočítal až sem), ale bez záveru by sa mi to nerátalo. Takže 1.ročník 123athlonu naozaj stál za to. Nielen pre skvelú organizáciu, ale aj pre atmosféru, ktorá tu panovala po všetky tri dni. Bolo naozaj skvelé zapretekať si tam, kde to poznám a nemusieť sa trepať na západ, kde sa konajú skoro všetky preteky. Hoci je už (pre niekoho konečne) záver sezóny, ja sa už teším na tú ďalšiu, ktorá verím bude ešte lepšia. V triatlone som síce ešte len 2.rok, ale viem, že toto rozhodnutie nikdy neoľutujem. Atletika ma nikdy neobdarovala takými neopísateľnými pocitmi, aké mávam teraz, keď bežím, bicyklujem, či plávam. Samozrejme, niekedy je to naozaj boj odhodlať sa na tréning, ale ten pocit potom naozaj stojí za to.

Mám vás rada Trnaváci a ďakujem Bohu, že som vás našla :) Tak si len užite zaslúžený oddych.

S láskou, Soňa :)