Mnohí z Vás si určite pamätajú, že som jeden z dvoch slovákov, ktorý absolvovali Norseman extreme triathlon v ročníku 2012. Samozrejme, zabsolvovať niečo  takéto nie je ľahké, chce to patričnú prípravu, fakt silného ducha apod. Výsledok z takéhoto počinu môže byť dvojaký – buď to človeka mierne podlomí a povie si, že už nikdy viac extrém, stačia štandardné podmienky, alebo (a toto je môj prípad) začne dotyčný poškuľovať po niečom ďaľšom, obdobnom. A tak som jedného jesenného dňa našiel info o pripravovanom nultom ročníku Swissmana, ktorý sa pričlenil k Norsemanu a vytvorili tak trilógiu extrémnych trialonov – Norseman, Celtman a Swissman. Po rýchlom zhliadnutí traileru bol verdikt o prihlásení sa do lotérie jasný. Priznám sa, mňa dokážu takéto veci chytiť a viem sa ľahko nadchnúť pri zbadaní kvalitného traileru k podujatiu. Hold, reklama ma trochu vie ovplyvniť :) Nultý ročník spočíval v tom, že organizátori si chceli odskúšať, či vlastne dokážu zorganizovať a zabezpečiť pretek blízky Norsemanu pre 250ľudí. Testovacia vzorla bola stanovená na 50 ľudí. Keď som si jedného novembrového večera po polnoci v aute čítal v mobile maily, zrazu mi pípol nový a bol to pozitívny verdikt od organizátorov. Paráda, vravím si. Takto pozvoľne začala príprava na toto „peklo“... Prečo peklo? Rozpoviem hneď celý príbeh.

                Po pár mesiacoch, kvante predaných fliaš vína a ešte väčšom kvante rozliatom na eventoch došiel ten zaujímavý termín môjho odchodu do Švajčiarka. Podobne ako v nórsku, aj tu bolo treba mať podporný team, ktorý sa staral o občerstvovanie a technické zabezpečenie počas preteku. Nakoniec po menších technických problémoch a kolízii termínov u uvažovaných supportérov, o ktorých som uvažoval, som na poslednú chvíľu zlanáril moju sestru. Na trip sme teda vyrazili traja – ja, sestra a jej priaťeľ. Vo štvrtok ráno sme vyrazili smer Ascona a čakalo nás cca 980km. Cestou tam som sa operatívne rozhodol, že si nadbehneme a pozriem si prvých 90km cyklistickej časti v protismere. Tak sme zišli z diaľnice a zamierili do hôr. A tu to začalo, čo poznáme z fotiek a obrázkov – nespočetné množstvo serpentín, ktoré vidíte v údoliach. Dorazili sme na Gothardský priesmyk, kde sme sa napojili na cyklistickú časť. Kopec ako prasa! Zjazd dolu a po posledných cca 60km po rovine sme dorazili na ubytko v Ascone. Bol to privát pri ceste nad jazerom, s krásnym výhľadom z terasy na jazero. Zmohli sme sa na pád do postele a prepnutie sa do odpočinkovej fázy. Keďže v deň závodu bolo treba vstávať 2:30, naordinoval som sebe aj supportu spať čo najdlhšie, nech sme fit na celú sobotu. V piatok na obed sme sa vybrali smer centrum Ascony na registraciu, briefing a zorientovať sa kde je depo, kde sa parkuje atď. Registrácia v športovom centre sa niesla v dosť komornom duchu :) a briefing prebehol v telocvični, sediac na takých tých školských lavičkách, aké si pamätáme zo školy.

 
Na registrácii som dostal štartové meno (nazval som to tak, lebo na papieriku čo sa pripína na gumičku nebolo vôbec číslo, iba veľké logo závodu a dole moje krstné meno), lístky na vlak z cieľa dolu do doliny, GPS tracker, podľa ktorého mohol hocikto cez net sledovať polohu závodníka a dačekový balíček od Winforcu. Už tu sa oproti Norsemanu hecli, kde sme dostali akurat tak mineralku.  Hlavou celého závodu bola Katrin – veľmi energická mladá baba tak o hlavu väčšia od kýbla. Zato o to viacej rázna. Na briefingu mimo tratí a podstatných info predostreli aj predpoveď počasia – na priesmykoch dážď a cca 5°C. A potom to začalo „mäknúť“! Pipenka zadrela, že keď bude ráno silná búrka, spravia z toho duatlon s prvým 7km behom, takže treba prísť s neoprénom ale aj s bežeckými vecami ráno. Mal som sto chutí si odpľuť taký politrový všetkými farbami hrajúci chrachel...tak ma nasrala. Ja neviem čo za sračky sú tieto nemecky hovoriace národy. V Poltene zrušili plávanie, tu si spravili tiež zadné  dvierka...Grrrrr! Hlavou mi prebehlo: „Veď ja si tento rok tuším na triatlone ani nezaplávam.“ Potom pustila inú perličku, že prvý výstup na Gotthard dnes odhrabávaju od snehu, čo napadol počas zimy len kvôli nám. Mali by to vraj stihnúť, ak nie, tak nás proste nejaký pipi, čo bude stáť na križovatke odnaviguje na hlavnú cestu, keďže stúpať hore sa má po bohom zabudnutej lokálke, ktorá je vydláždná kockami!!!!!! S trošku zmiešanými pocitmy z briefingu som si išiel zbaliť veci, ktoré organizátori brali do cieľa, kde bolo zabezpečené ubytko (hygiena, veci  na prezlečenie atď.) a doručil ich naspäť na registráciu, kde to zbierali. Po rozjazdení a rozbehaní ma čakal posledná večera :) a inštruktáž pre môj support. Do kúpených máp som zaznačil každé mesto, kde sa stretneme, plus som im nadiktoval itinerár, čo a kde asi budem chcieť.

 
Zbaliť veci, naházať do auta a ísť si aspoň na tie 4 až 5 hod ľahnúť.

 2:30 zvoní budík, na počudovanie, som si celkom pospal, a zobudenie nie je pre mňa nepríjemné. Ako vekovo/služobne/výzorovo najstarší chystám raňajky, nech ešte “ asistenti“ pár minút pookrejú v posteli. Schrúmeme všetko čo je a šups na štart. Keďže je ráno fakt príjemne, rozhodol som sa nerozoberať bike do auta, ale do depa ísť na ňom-je to tak 3km. Rozlúčim sa s dovetkom, že sa vídime cubidup. Šliapem si nočnou cestou popri jazere, uvažujem čo a ako bude, a nejako mi nesedí, že ma stále neobehli...V tom ma prepadne divný pocit, že ja som nosil veci do auta, buchnem sa po vačku bundy a bim, kľúče sú tam!! Idiot! Točka a davaj ho späť. Už z diaľky kričím, že viem čo som, patrične sa otitulujem a ideme všetci konečne tam. Depo je vybavené hneď, len bike ohádzaný ionťákmi gelmi a tyčinkami a tretry s handrami a helmou v igelitke, lebo poprchá.

 
Presne preto volím, že budem plávať v plavkách a v depe sa prezliekať do suchého.Voda má podľa informácií 20°C, čo je super. O 4:30 sa naloďujeme v centre Ascony na výlednú loď, vyčančanú a vysvietenú ako diskotéka, ktorá nás odvezie na ostrov, kde začína plávanie. Ja sa na lodi zabávam s Gabinou (poločlenka TTT :), ktorá sa tejto „došpikukostivrývajúcejudalosti“ tiež účastní. Oproti nám sedí zamrznutý, asi modliaci sa chalan, z ktorého si vďaka rečovej bariére robím srandu v štýle „neplaač, to sa spraví, príde druhá“...no choré hovädo, čo Vám o sebe poviem. Po doplávaní na ostrov hodnotíme svorne s viacerími, že to bude dobrých 5km. Orientačný bod na výbehu z vody vidno pekne, je to lodný maják blikajúci na oranžovo. Vystupujeme z lode a Katrin každému z nás podá ruku s prianím „Good luck!“ Získava to pre mňa taký punc osobitosti, že to každému zapraje. Naskáčeme do vody a zoradia nás do lajny za kajaky, presne ako v nórsku. Odštartované bude zazvonením kravského zvonca. Posledné zborové výkriky a cililing...je odštartované. Žiadna bitka, je nás 50 vedľa seba, čistá pohoda. Hneď po štarte si nachádzam nohy, ktoré majú ideálne tempo a idem s nimi až do konca. Občas keď sa pozriem pred seba, mimo nás a ešte dvoch naľavo nevidím nikoho...Kladiem si otázku, či sú všetci za nami/žeby to boli taký slabý plavci? No je to jedno, idem po tych smradlákoch ďaľej. Chlapík posledných cca 200m evidentne zrýchľuje-asi ho už svrbia tie kurie oká, čo som mu celú sestu škriabal, takže kašlem na neho a idem si na breh svoje...po výbehu mi segra oznamuje, že som asi 7. z vody.

 
Hmmm, tako dobre som ešte nevyplával a hlavne čas hovorí o tom, že plávanie dlhšie nebolo, možno by som povedal že o pár desiatok metrov kratšie. Kamera ma berie ako sa vyzliekam z neoprénu a dávam si vrch dresu...v tom poviem týpkovi s palcami za pásom plaviek „Sorry?“ Obaja vybuchneme od smiechu a že jasné, už padá. Holoklobásové péčko sa dnes točiť nebudeJ. Ako mám na sebe dres, sa vracia dotočiť moje vystrojenie a odchod. Chýba mi označenie hranice depa, tak bežím na koniec parkoviska a tam skáčem na bike. Celkom svižným tempom začínam ukrajovať z cyklistiky, vonku je príjemne, krátke/krátke sú akurát a stača na túto teplotu. Míňam križovatky v meste, obzriem sa a vidím že ma dobieha nejaký zmrd. Blížime sa ku križovatke a kričí na mňa brzdiac „Roooot, Roooot!“. „Ti drbe, nie?“ zastavovať na červenú skoro ráno na pretekoch. On stojí, ja idem.Nestaračky. Keď ma po hodnej chvíli dobehne, dohovára mi, že to sa nemá. Odpoviem mu po anglicky to naše slovenské dvojzmyselné:“Good driver driving on red also!“ Nechápe a šomrajúc ide dopredu. Trať je vyznačená tak chudobnejšie (načo nás upozornili aj na briefingu, že sme zodpovedný za naštudovanie trate a keď zablúdime, je to iba naša chyba) ale celkom v pohode. Až kým neprídem na križovatku pred Bellinzonu, kde odbočím do mesta, idem, idem, nikde značka...Do prdele, tuším som zablúdil...Pýtam sa nejakej zametačky na ulici na obec Preonzo, kde mám dohodnutý prvý meetingpoint. Pozerá na mňa ako mušla z prachu a taliansky mi niečo melie. OK, nepovieš kadiaľ, zožer si to. Idem ďalej, stretnem cyklistu, ktorého sa pýtam opäť na Preonzo. Ukazujem mi kade a vraví že nejaký už predo mnou išli. Hmmm, tak sme asi nepoblúdili. Po chvíľke vidím že ano, lebo prichádzam na Té-čkovú kiživatku, kde prefrčí nejaký závodník. Neva, už som spať na trati a idem dobre. Na prvom stretnutí si pýtam nealkopivo, lebo mam nejaky rozsekaný žalúdok a nechce sa moc raňajkám dolu.

 
Elegantne vygrgám a idem. Začína poprchať a postupne to silnie. Aj mi napadne, že by sa mi hodila pláštenka, ale čo už. V dedine ma však čaká support, ktorý sa ma pýta či ju nechcem. Teší ma a oceňujem, že zastali skôr ako bolo dohodnuté a dali mi ju. V predpovedi boli „occasionali showers..“, ale toto je ako ta sprchova hlavica s názvom tropický dážď, ktorú keď si na seba pustíte, máte problém sa nadýchnuť. Aspoň, že nie je zima zatiaľ. Takto postupne prichádzam stúpajúc pozvlna až do Airola, kďe sa oddelíme na tú snáď odhrabanú kockovú cestu hore na Gottardpass. Odbočujem a ide sa nato, radím najľahší prevod a pomaly si šliapem hore. Na polceste máme ešte jedno stretko, kde si beriem len gel a idem ďalej. Čaká ma nekonečne veľa serpentínových vracákov, kým prídem hore.

 
Po tých kockách je to fakt utrpenie. Prichádzam hore, zjem toast a volím zmenu mokrej pláštenky za nepremokavú olympijskú bundu. A ide sa zjazdovať.

Tip pre Vás: Na exalithový ráfik od Mavicu treba fakt exalithové gumičky. Klasické za sucha síce fungujú, no za mokra vooooooobec! Koniec tipu!

Už po prvom zmačkmutí bŕzd zisťujem, že to brzdí horšie ako fullnaložený nákladný vlak.  Tak to otočím v hlave v štýle, aspoň budem skôr dole. Pred vracákmi brzdím s neskutočne dlhým predstihom, aby som aspoň ako tak spomalil. Dole schádzam necítiac si ruky od zmrznutia, brada sa mi klepe ešte ďaľších 5km od zimy. Kúsok rovinka a prichádza druhý z troch vrcholov na cyklistickej časti. Furkapass (2436 m.n.m) Prestalo pršať a ja si strojovým tempom (9-10kmh) idem hore. Počet zákrut je nekonečný.

 
Keď vyjdem do cca 2000 m.n.m. otvorí sa mi obrovská dolina a na úbočí vidím nekonečne stúpajúcu cestu. Zaleje ma druhý pot – ten prvý je z námahy. Pozriem na hodiny a začínam si uvedomovať, že mám čo robiť, aby som stihol limit pod kopcom. Priemerka už padla z 32,5 pod prvym kopcom  na 20,4 a stále padá. Začínam kalkulovať, že musím dosiahnuť 20kmh priemerku, aby som mal šancu stihnúť limit. Pozriem sa po nejakom čase 19,6...Hmmm, ešte to bude zaujímavé. Konečne prichádzam hore, dávam si toast, nabalujem gely a ide sa dole.

 
To bol zjadz :) Dobieham Johna, na ktorého kričím:“Brakes are for loosers!“...Ja viem so sviňa, ale ten zajzd nebol až taký krkolomný. Bolo sucho, slniečko svietilo, takže bez rizika. Cestou dole som obehol dva karavany a tri osobáky tuším.

 
To je život. Dole mám priemerku 20,4 a úsmev na tvári. Terén sa hneď otáča hore na posledné stúpanie na Grimselpass. Tu sa konečne, cca v polovici kopca opat vyzliekam do krátkeho trička. Počasie sa umúdrilo, slniečko vykúka a ja si opäť strojovým tempom stúpam hore. Musím asi 2x zastaviť na semafóroch, lebo prerábajú jeden pruh cesty a dopravu púšťajú striedavo. Aj by som sa vydal, ale keď vidím oproti motorkárov, ktorý to hneď po zelenej „rozbalili“, tak radšej čakám na svoju zelenú. Hore vychádzam s úsmevom, lebo viem, že ma čaká chrumkavý zjazd a posledných cca 15km po rovine. Dávam si opať nejaký windstop na seba, zapínam blikačky, lebo ma čaká séria tunelov a posilnený poslednou tuhou stravou (snickers) sa púšťam dole. Môj support sa vydal tak zarovno mnou a predbehli ma. Snažia sa mi zdrhnúť, ale nedarí sa im a dokonca ich na vracákoch dobieham. Keď však zostúpim do polovice kopca, oprie sa do zjazdu protivietor a ja začínam na nich strácať, aj rýchlosť padá z nejakých cca 65, na 55 až 60 kde už však musím makať. Posledné stretko mám pod kopcom, kde si dávam nealkopifko a gel, aby sa mi všetka tá hmota strávila a ja som mohol z depa vybehnúť jedna radosť. Organizujem ich čo a ako v depe, keď tam dorazím. Ak si tak ukrajujem z posledných 10km, pozriem na rýchlosť a držím cca 32-34kmh. Som spokojný, lebo v kopcoch som mal celkom odfajčené nohy a nečakal som, že to dokážem ešte takto točiť do depa.

                Depo je celkom skromné, stojan na cca 10bikov, kde ho treba dať a odtiaľ ho následne support vyberie a našlape do auta.

 
Kráčam k autu s úsmevom...je príjemne teplo, slniečko opeká a ja plný entuziazmu vybieham na beh. Po cca 200m z depa ma čaká podľa tabuľky pri ceste hneď 10%stúpanie na vodopády Geissbachfälle. Bežím cca ¾ kopca, potom však musím prejsť do rýchlej chôdze. Žiaľ, svaly ktoré sú zodpovedné za stúpanie hrajú mrtvého chrobáka a ja si uvedomujem, že stúpania už budem vybiehať len kde tu, keď budú kratšie. Prichádzam k vodopádom, kde je krásny prebeh poza ne, po moste zasekanom do skaly...je to paráda, odtiaľ kúsok zbeh a následne bežím cca 3,5km po vrstevnici po šotolinovej lesnej ceste ktorá posledných cca 800m prejde na asfaltový povrch. Bežím popri Brienzskom jazere, ktoré má krásnu azúrovú farbu. Vrstevnica je tak 60m nad hladinou, takže mám počas behu krásny výhľad široko ďaleko na jeho okraje na druhej strane. Občerstvovanie na behu je trošku problematickejšie, lebo support musí isť po inej ceste ako pretekári, takže sú dohodnuté stretávacie body v mestečkách, kam my bežíme priamo a support sa presúva po rýchlostnej ceste. Po prvom občerstvení si beriem so sebou  0,5l fľašku coly, ktorú si dám za gate vzadu, aby som mohol bežať.

 
Podľa výpočtov sú stretávacie body v rozpätí 4-7km od seba, takže zálohu musím mať bezpodmienečne u seba. Po rovine sa mi darí bežat´celkom v pohode, ako som však spomínal, výbehy, ale aj zbehy mi robia trošku problémy. Takto postupne ukrajujem z reálne bohviekoľkokilometrovej štreky do obce Grindelwald, kde je check point pod kopcom. Beh vedie cez lazy, popri pekných dreveniciach a na každých pársto metroch je nejaká studnička s vodou studenou ako ľad. Keďže mám so sebou colu, využívam ju iba raz na namočenie šiltovky, lebo slnko pripeká na lebeňu jedna radosť. Support funguje ako hodinky a stretávacie body triafajú ako Barteková holuby. Jedine pri poslednom som musel použiť mobil, keďže ma organizátor smeruje na druhú stranu rieky a občestvovačka je naplánovaná  na tej, kde som teraz. Spájam sa s nimi a nachádzame kompromis po cca kiláku na moste. Dávam si posledné nealkopivo a ištruujem ich čo a ako na check pointe, a kedy cca sa tam vidíme. Pokračujem lesným chodníkom, na ktorého konci sa napájam na „medzilazovú“ asfaltku vedúcu až na chechpoint. Týpci ma vítalú už diaľky zvonením kravského zvonca a burácajúcimi výkrikmi. Na dotaz ako mi je, odpovedám, že úžasne. Rehoceme sa spolu a debatíme, kým sa ku mne blíži segra s frajerom a vakmi. Kontrolujú vaky či tam je všetko:izotermická fólia, bunda, triko, gate, čiapka, rukavice, pitie, jedlo, mobil a čelovka. Najprv kontrolujú môj a až následne supportérsky. Ja sa takticky držím svojho a ja vyťahujem čo pýta. Prečo? Lebo viem, že nemám všetko! :) Áno, chceli aby oba batohy obsahovali identické veci. A keďže fóliu a čelovku mám len jednu a rukavice žádné, chcem mať všetko pevne v rukách čo sa týka mierneho klamstva. Keď totiž kontrolujú supportérsky batoh, začínajú sa pýtať: čelovka?rukavice?fólia? A ja takticky šuchotajúc s náznakom vyťahovania podotýkam:“brácho, veď tebe som to ukazoval.“ Neisto odpovie:“yeah, off course, sorry, everything is ok, you can go.Good luck, see you on Kleine Scheidegg.“  Fuch, našťastie je to v suchu. Vyrážame... Po pár metroch sa chodník neskutočne dvíha tak, že pomaly oriem nosom do neho, taký je strmý. Okolo neskutočné množstvo pasúcich sa kráv, ktoré hrajú zvoncovú symfóniu pri pasení sa. Po cca 3och kilákoch začínam mať mžiky a vnímam, že by som mal zjesť niečo čo mi dodá energiu. Pri predstave na čokoľvek sladké ma napne. Vyťahujem však snickers a opatrne ho odbaľujem. Pred prvým sústom si riadne odpľujem a kusnem do neho. Prežúvam ho snáď 3min, prekonávam dáviaci reflex a horkoťažko ho prehĺtam.  Po dobojovaní s ním, sa vydávame ďalej. Po nejakom čase začínam pociťovať, že telo začína opäť fungovať lepšie. Na rozbehnutie to nie je, ale vystupovať vyššie a vyššie sa stým dá. Za mierneho šera prichádzame na Alpiglen, kde je check point v strede kopca. Dievky, čo tam sú, zvonia zvoncom ostošesť. Z diaľky jej svinsky kričím: „Veď ten zvoniec patrí na krk, tak prečo ho máš v rukách?“ S rehotom mi odpovedá, či vyzerá ako krava. Tak sa zasmejeme, dáme nejaký ionťák, baby sa s nami lúčia, vraj už to bude easy. Špiny! Vraj ízy.Ako sme im zmizli z dohľadu za zákrutou, zase sa to zdvihlo. No čo už, za šera pokračujeme. Na posledných cca 1200 metroch sa v hrozivej vzdialenosti za mnou zjavila čelovka. Do pé! Tak tomu ešte pridusujem a pálim poslednú energiu čo mám. Predo mnou sa približujem k silnému reflektoru v cieli. Náskok držím a prichádzam na posledných 100m k cieľu. V cieli ma vítajú organizátori objatiami a trasením rukou počas gratulácií. Odovzdávm GPStracker, povedia mi číslo izby a idem si konečne sadnúť do reštiky, kde idem zjesť konečne niečo slanééééééééééé! Po vstupe do reštaurácie zožnem veľký potlesk od už prišlých závodníkov, tak ako každý kto prichádza za mnou. Dávam si polievku a boloňské špagety, z ktorých aj napriek neskutočnému hladu počas objednávania nevládzem zjesť skoro nič. Tak sa odoberieme do sprchy a spať na cca 16miestnu izby s poschodovými posťeľami. Líham a zaspávam po úmornom dni. Ráno nás čakajú také pofidérnejšie raňajky a odovzdávanie finisherských tričiek.