Lance nebol nikdy môj idol, hoci som sledoval všetky jeho “úspechy“ na TdF v priamom prenose. Nikdy som mu nedržal palce, skôr jeho súperom, aby bolo to cyklistické “divadlo“ čo najnapínavejšie a mal som z neho čo najväčší zážitok. Nikdy som nečítal jeho knihy ( raz som si v jeho prvej listoval). Nenadchol ma jeho dokonalý príbeh ako z rozprávky. Neviem, prečo, ale bolo to tak.
Páčilo sa mi ale, ako motivoval ľudí športovať, mať vyššie ciele, nie len v športe. A jeho charita. Chcel som, aby raz štartoval aj na Havaji na Ironmane, aby pritiahol nových nadšencov k nášmu športu – triatlonu.
Poviem vám, dlhšie som rozmýšľal a hľadal v sebe niečo, čo mi to všetko po jeho priznaní sa k dopingu vlastne vyvolalo. A uvedomil som si, že nič. Vôbec nič! Vôbec to neovplyvnilo moje názory, ktoré sa vyformovali už dávnejšie.
TdF a sledovanie Profi cyklistiky bola a stále je, pre mňa zábavou. Je to pre mňa len divadlo, ktoré ja neovplyvním a ani nechcem. Cyklisti samotní majú na výber, či v ňom chcú hrať a akú rolu.
To že si niektorí športovci vybrali cestu za slávou cez doping, je ich vec. Sami sú si za to zodpovední a sami nech prijímajú všetko čo s tým súvisí.
Mne nedokáže žiadna takáto udalosť (niekoho iného) zmeniť lásku k športu. Myslím, že takmer všetci čo športovali doteraz, budú aj naďalej. Zdá sa mi, že iba novinári, nešportovci a tí “Ja som hovoril...“  s tým majú problém.
Keď som sa kedysi pred pár rokmi dostával v triatlone výkonnostne vyššie a vyššie, stále viac a viac som sa stretával s témou doping. Už od juniorských čias na Športovej škole až po Duklu. Mnoho dobrých športovcov to vzdalo, lebo si pripustili, keď videli, že medzi najlepšími stále niekoho chytia po užití zakázaných látok, že bez toho sa vyhrávať nedá. Poznal som chalanov, ktorí sa tým tak znechutili, že nakoniec skončili so športom, ešte ďaleko pred dosiahnutím svojho potenciálu. Začali obviňovať všetkých úspešných, že sú “sypači a „Čo si si dal, keď si vyhral?“

Áno, aj mne to hovorili, ako že zo srandy. Ale videl som, že ich “to“ dostalo. Sami sa do toho tak zamotali, že si úplne prestali veriť a všetko začali hádzať na doping až so športom nakoniec skončili. Stratili motiváciu.
Niekedy v tom období som si začal tvoriť svoj názor na vec.
Začal som jazdiť kvalitnejšie a kvalitnejšie preteky. Majstrovstvá Európy, Armádne Majstrovstvá Sveta, Európske a Svetové poháre.
A vtedy sa začali od pesimistov reči typu:  „Na čo to robíš. Bez dopingu, ich výbavy, ich zázemia a financií nemáš šancu niekedy vyhrať nejaké veľké preteky!“
Ale mňa to nikdy neodradilo a bojoval som s tým čo som mal k dispozícii, hoci to nebolo ľahké. Moje podmienky, moja výbava a s odhodlaním, nikdy sa neznížiť k braniu zakázaných látok. Nikdy!
Dokonca, akonáhle som sa dopočul, že dávajú efedrin a iné látky do produktov doplnkovej výživy (vraj až 60% ich obsahuje) hlavne pre silové športy a pre kulturistov v bežne dostupných predajniach, rozhodol som sa, že budem jesť len osvedčené značky, ako napr. Enervit, aby som sa tomu úplne vyhol, kedže bolo aj dosť prípad, (verím tomu) náhodného, nevedomého užitia. Pred nedávnom som dokonca prestal jesť makovník, keďže môže byť z toho dopingový nález (morfín)
Ale hlavné bolo, že som si nevedel predstaviť, že by som sa tešil z výkonu, alebo z víťazstva, ktoré som získal podvodom! Vtedy by som porušil hodnoty, na ktorých stojí môj život. Vtedy by som stratil to, prečo robím šport, prečo sa snažím dosiahnuť svoje maximum. Podviedol by som sám seba!
Verím, že mnoho športovcov neodolalo sláve, peniazom za každú cenu. A verím tomu, že viacerých to dosť mrzí. Som rád, že mne sa to nikdy nestalo a dokonca som na to ani nikdy nepomyslel.

Možno som mal šťastie v tom, že na mňa nikdy nikto netlačil. Nebol som prehováraný vidinou bohatstva a slávy. Viem si predstaviť, že mnoho športovcov neodolalo. Počul som ako to bolo v osemdesiatich rokoch. Pokiaľ bola pravda, že tí najlepší mali na výber: buď budú “jesť“ všetko čo im dajú alebo musia odísť z reprezentácie, tak našťastie som túto dobu nezažil a slobodne si môžem športovať a hlavne – Mám svoj život vo svojich rukách a mám na výber!

Pretekal som pred pár rokmi s tými najlepšími triatlonistami na svete a hoci som nikdy nevyhral svetový pohár a ani podobné preteky vysokého rangu, cítil som svoje rezervy a to, že sa dá pretekať aj s tými najlepšími čistým spôsobom. Videl a cítil som, že je možné dosiahnuť svetovú špičku v triatlone aj bez dopingu. Aj keď možno nie vyhrať MS alebo OH. Ale to mi stačilo na to, aby som sa definitívne rozhodol ostať čistý.

Pre mňa z toho všetkého plynie iba ponaučenie, že „never ani vlastnému tieňu“ a na všetko si vytváraj svoj názor, pokiaľ nechceš byť ako “ovca, ktorá ide za stádom“ a žiť ako niekto iný diktuje.

No a teším sa na túto sezónu, idem si ju užiť a je mi jedno či ma obehne “nasypaný Laco“, dôležité je, že vydám všetko čo je vo mne, s čistým svedomím a prekonaním seba samého!
Držte sa!

PS: Lacova spoveď môže byť taká pravdivá ako jeho odpoveď na otázku, že či je možné vyhrať TdF bez dopingu a odpovedal, že podľa jeho názoru, nie.
Ale mne logicky vyplýva, že keby všetci na štarte TdF boli čistý, tak niekto z nich by musel vyhrať, či nie? ;)