Mali sme úžasný tím, super trénerku. V tíme bola super atmosféra, spolu sme sa tešili z každej výhry z každej medajle, spolu sme plakali pri prehratom zápase. Bola to jedna veľká basketbalová rodina.  V osemnástich rokoch som skončila s basketbalom. Venovala som mu skoro 10 rokov. Desať rokov driny a len tak to zahodiť ? Skončila som z osobných dôvodov, to tu nebudem rozpisovať. Mala som pocit, že sa všetko skončilo. Bola som veľmi smutná.  Položilo ma to na kolená. Stratila som to, čo ma robilo šťastnou, aj keď som niekedy nehrávala. No pozbierala som sa a povedala som si, neplač, ešte nie je koniec. Musí tu byť nejaké riešenie nájsť niečo, čo ťa bude robiť šťastnou. Nemohla som dať na reči druhých, lebo každý mi vravel, že so všetkým už je v osemnástich rokoch neskoro začínať.  Mala som klapky na ušiach ( ach tá moja tvrdohlavosť )a nikoho som nepočúvala. Keby som im uverila, tak nie som tam, kde som teraz, ale k tomu až neskôr.  ;)

 
Začala som googliť na internete. Našla som úplne náhodou stránku Triatlon team Trnava. Pre mňa bol triatlon niečo nové a nepoznané.  Veľmi ma to začalo zaujímať. Pozerám : plávanie, bicyklovanie a beh. Vravím si cijóó  to musí byť ale náročné. Keďže ja mám rada výzvy a nové nepoznané športy, tak hneď som napísala Andrejovi Orlickému ( trénerovi ), že by som chcela vedieť niečo viac o triatlone, a že by som chcela natrénovať na prvý triatlon.  Andrej mi hneď odpísal a už som vedela že bola ruka v rukáve.  Stretla som sa s ním v Trnave. Nevedela som ako vyzerá len z fotiek. No keď som videla niečo vysoké prichádzať tak som vedela, že to je on ;).  Diskutovali sme o triatlone. Všetko do posledného puntíka mi povedal. Našla som  tú správnu cestu, ktorou pôjdem do konca života a to som sa ešte nezúčastnila žiadneho preteku a už vtedy som bola definitívne rozhodnutá. Niekto ju nenájde za celý svoj život no ja som ju našla.  Andrej mi povedal, že si môžem skúsiť hneď prvý triatlon v Žiline.  Tak sa aj stalo. Stretli sme sa, rozprávali sme sa o Triatlone, vysvetlil mi ako také preteky prebiehajú a čakal ma o    14 : 00 štart. Každých päť min som sledovala hodinky a tešila som sa. Prichystala som sa a troška som sa obávala, že to nezvládnem, lebo som mala veľmi málo natrénované.  Deň pred pretekmi som si bola kúpiť bežecké tenisky. Keď som behávala tak som behávala v obyčajných teniskách no nikdy som nechápala, prečo ma  po každom behu boleli nohy.  Teraz už chápem.

Skočila som do vody, no mala som pocit, že mi vyrazilo dych. Voda bola veľmi studená, no po dvoch minútach som si to už ani neuvedomila. Plávanie som celých 750 m preplávala prsia.   Juniori boli všetci predo mnou no ja som sa niekde stratila s mužmi, ženami a veteránmi.  Sranda,  jeden ujo plával tak, že do mňa vrazil potopil ma a zrazu som nič nevidela, no potom som sa nejako vynorila  na druhú stranu a uvedomila som si, že asi sa mám otočiť keďže sa veľa ľudí na mňa valilo. A tak som sa neutopila a  šla som ďalej.

 
V depe som mala problém, nedal sa mi rozopnúť neoprén, ťahala som zlú šnúrku. Vďaka jednému ujovi, som to dokázala a šup von z neho. Nasadla som na bicykel a nasadila somsi prilbu.  Šlapala som ako som len vedela ani raz som neprestala krútiť nohami. No každý  len na tých tenkých kolieskach ma predbiehal , boli ako strely a ja tam krútim nohami o sto dušu na horskom bicykli.

 
Beh som si užila, to nebol až taký problém, len som troška nevládala a omylom som si dala len jedno koliesko, ale potom vo vlastnom záujme som to druhé dobehla aj keď sa mi čas už nerátal.  Naozaj to bolo omylom, myslela som, že len jedno, keďže z reproduktorov od komentátora som počula "Zoričáková práve dobieha do cieľa". preto ma to pomiatlo . Dokončila som ten beh  nie preto, že by som nechcela aby sa tréner hneval, ale preto, lebo to robím hlavne pre seba a je to v mojom záujme. Po triatlone som si vydýchla a trénerove slová zneli : " No čo Lenka, už nikdy viac ? či ? ". Ocko v napätí čakal čo poviem. Zasmiala som sa a povedala som,  "Jasnééé  že áno!" Nemusela som ani váhať, to bolo jasné. Bol to neopísateľný pocit po dobehnutí.  Áno bola som posledná, ale zvládla som to. Veď to bol môj prvý triatlon a hlavné bolo dobehnúť.   No nie ?  Po prvých pretekoch som sa do triatlonu zaľúbila viac ako sa dá.  Bolo to niečo neskutočné.

 
Tešila som sa na ďalšie triatlony. Zatiaľ som trénovala podľa plánu.  Na tomto prvom triatlone ak prižmúrim všetky oči tak som dokopy 100 metrov zaplávala kraulom naozaj som prižmúrila oči najviac ako sa dalo. No inakšie všetko prsia. To bolo  18.8.2012. A 23.9.2012 bol Aquatlon v Piešťanoch, z vody som vybehla ako posledná no smiala som sa, lebo som nikoho nikde nevidela cítila som sa ako stratená v New Yorku,  ale hlavné bolo, že  celých 900 metrov som zaplávala kraul. Všetko je o tréningu a keď sa chce, čo v mojom prípade by som bola najradšej od rána do večera vo vode, veď som predsa ryba, tak  sa to dá. 

 
Ešte musím veľmi veľa trénovať ale myslím, že som na dobrej ceste.  Aj tá najdlhšia cesta začína prvým krokom. Moja už začala. Všetko je v hlave, no nie každý si to uvedomuje. Sila myšlienok je neskutočne silná. Verím si a viem, že to dokážem. Keďže som neposlúchala ľudí, čo mi hovoria, že je neskoro začínať s niečím takým, tak by som nebola tam kde som teraz. Keby nebolo takéto trénera akým je Andrej, tak to asi sama nedokážem.  Veľmi mu ďakujem a  zaručujem, že jedného dňa bude zo mňa dobrá zverenkyňa.  Dosiahnuť dobré výsledky netrvá týždne, hodiny, mesiace, sú to roky driny. Myslím si, že čo do toho vložím tak to sa mi vráti. Vložím do toho všetko, veď si idem za svojim snom a nič ma nezastaví.....Zúčastnila som sa už aj sústredenia v Roháčoch.  Čo Vám poviem. Makačka riadna. Zistila som jedno. Je to úžasná partia. Nestihla som ešte všetkých spoznať, ale tak Soňu a Veroniku už áno, lebo som bola s nimi na izbe.  Nie sú len super športovkyne, ale aj super kamošky, ktoré ma podporili. V tíme je podpora, úprimnosť, dobrá kritika a povzbudenie.  ;) Chcem sa ešte poďakovať Silvii, že som prvé moje triatlony súťažila v jej drese. Ďakujem ti.  Nie každý má tú česť pretekať v drese úžasnej triatlonistky Silvii Blahovej. Ďakujem ;)  Teším sa na ďalšie akcie s vami. Keďže som stratila basketbalovú rodinu, tak viem, že som sa ocitla v novej triatlonovej rodine, do ktorej ma dúfam všetci prijali.  Nie nadarmo sa vraví, keď niečo stratíš, tak niečo lepšie získaš. Tak sa aj stalo. Triatlonová rodinko ;)  Ďakujem všetkým triatlonistom a dúfam, že vás  všetkých lepšie spoznám .