Mapa stránky :: Úvodná stránka » Hlavná stránka

naše "sústredko"

22.10.2012
23:13

Tak a opäť je to tu. Sezóna sa už skončila a my všetci (niektorí viac, iní zas menej) sme sa tešili na oddych a pohodičku v jesennom období. Toto, pre mňa najmenej obľúbené obdobie v roku však zbehlo veľmi rýchlo a tréning a tvrdá disciplína konečne začína.

napísala: Soňa Vnenčáková
foto: Ľubomír Šimalčík

 
V skutočnosti už začala a to presne v stredu večer 10.10.2012, keď sme sa všetci opäť stretli na severe Slovenka, v krásnom oravskom mestečku Zuberec, takže sme sa mohli vydať po stopách Oravamana.

Deň prvý – rozbiehame sa

Vo štvrtok ráno hneď po výdatných raňajkách sme všetci posadali do autíčok a hor sa smer – Spálená dolina. Náš štart bol presne tam, kde mal Oravaman svoj cieľ, čiže vo Zverovke. Už začiatok bol drsný, riadne do kopca, kde sa náš tím trošku rozdelil. Ako sme tak stúpali, snežná pokrývka bola stále hrubšia a hrubšia. Aj hmla sa akosi zhusťovala a my sme nemali možnosť, vychutnať si celú panorámu Západných Tatier. Napriek tomu sme pokračovali a dorazili na vrch Brestová (1903m.n.m.), zliezli z neho trošku dole, opäť si vykráčali hore na Salatín(2083m.n.m.) a tak to pokračovalo aj ďalej: hore – dole – hore – po hrebeni – dole a opäť hore. Nebolo to však také jednoduché, ako to znie. Trošku sme si zaliezli, niekedy aj podliezli, občas trošku poskákali, ruky nám neustále zamŕzali a odmŕzali (teda aspoň mne)... V Baníkovskom sedle sme zistili, že naše tempo bolo dosť slušné, a tak sme si vybehli ešte na Baníkov (2178m.n.m.), čo nám trvalo asi tak 10min a hurá naspäť do doliny. Svah bol dosť zasnežený, tak sa nám dole bežalo parádne. V Roháčskej doline sme dobehli druhú skupinu, ktorá si to trošku skrátila a dole sme už pokračovali spolu. Niektorí blázni behom a tí normálnejší len zrýchlenou chôdzou.

 
Deň druhý – poriadna makačka

V piatok ráno nás zobudilo krásne počasie. Na oblohe nebolo ani mráčika a my sme sa nádejali, že už konečne z výšin uvidíme aj niečo iné, ako Ťatliakovu chatu. V priebehu dňa však pribúdalo stále viac a viac oblakov a z výhľadov zas nič nebolo. Ale späť na začiatok. Tentokrát sme vyrazili trošku opačným smerom a to na Rákoň (1876), najvyšší bod Oravamana a Volovec (2063), kde sme sa tiež rozdelili na 2 skupiny. Väčšina sa rozhodla pre chodníky idúce cez les, keďže by zhora aj tak videli len málo. My, čo sa nebáli menšej poľadovaci, snehu, reťazí a množstva kameňov pokračovali ďalej riadne náročnou túrou hrebeňom Západným Tatier. Z Volovca sme pokračovali na jeden z najnáročnejších úsekov Západných Tatier, na Ostrý Roháč (2088), kde“ lepilo“ asi každému. Boli sme však ešte plní energie a s odvahou pokračovali ďalej. Po technicky nenáročnom Plačlivom sme vedeli, že nasledujú Tri kopy, Hrubá Kopa a za ňou ešte Baníkov. Reťazami obklopené Tri kopy zbehli ako voda a my sme sa tešili, že už nás čaká už iba posledné stúpanie na Baníkov. Hmla však povolila a my sme zbadali, že naše tešenie sa bolo trošku priskoré. Pred nami sa týčili ešte 2 kopčiská. Únava sa pomaly dostavila asi na každého a možno práve preto sme sa ani nenazdali a boli sme hore, kde sme si konečne vydýchli a začali behať dole. Na záver už asi z úplnej únavy s heslom: „Že už nám asi úplne šibe“ sme sa všetci rozbehli. Nevedeli sme sa dočkať, kedy tam už budeme. Stále sme sa smiali a nechápali to, zaujímavé, čo všetko dokážu endorfíny. A preto ich tak milujem a rada si na ne počkám hoci aj celú 8hodinovú túru.

 
Deň tretí – „ľahký beh“

Meteorológovia na sobotu hlásili mierne zhoršenie počasia. Výnimočne sa nemýlili a mňa ráno zobudili kvapky dažďa. Tým pádom Andrej túru rýchlo zavrhol a rozhodol sa pre „ľahký beh“ okolitými dolinami. Autíčkami sme sa vyviezli do Veľkého Borového odkiaľ sme sa rozbehli Prosieckou dolinou trošku opačným smerom ako vedie turistický chodník. Začiatok bol riadne zaujímavý - rebríky, samé skaly a stupačky a my sme sa sami seba pýtali, či sme naozaj na správnom mieste pre bežecký tréning. Terén sa však asi tak o 2km zmenil na pekný chodníček a my sme sa mohli konečne rozbenúť. A keď poviem rozbehnúť, tak to myslím doslovne. V našej skupine šéfoval Jorge, ktorý si to naozaj užíval a vytvoril zaujímavú kyslíkovú dráhu, aby sme sa na kopcoch nemuseli čakať. Skoro po každom stúpaní sme dostali úlohu, či už kliky, drepy alebo angličáky. Aj keď som vtedy v duchu trošku nadávala, teraz mi to pripadá dosť vtipné a zaujímavé. Mohli by sme to do tréningov zaviesť častejšie. Po 2 hodinách sme za každou zákrutou očakávali Veľké Borové, ktoré ako sme potom zistili bolo na dosah. Poniektorí sa ale trošku zmýlili v trase a zvolili zlú odbočku. Namiesto Veľkého Borového sa nám objavili Húty, ktoré boli od auta vzdialené ešte asi tak 3km. Takže nás čakali ešte 3 ooobrovské kopčiská (no dobre, trošku preháňam, ale vtedy to tak naozaj vyzeralo). Pri aute hodinky ukazovali okolo 2:30, 17km a prevýšenie okolo 705m. Deň sme ukončili hodinkovým vyplávaním v blízkej Nižnej a tí zdatnejší si dokonca odsledovali majstrovstvá sveta Ironmana na Havaji až do úplného konca (do cca. 3:00).

 
Deň Štvrtý – rozlúčka

Na posledný deň mal pre nás Andrej naplánovaný Sivý Vrch, ktorý je vraj nádherný. Dážď a únava na našich nohách si však dovolili mu oponovať  a my sme zostali len pod Sivým Vrchom, kde nám hneď ako ustal dážď  ochotný Peťo Paľa (organizátor Oravamana) ukázal krásy lezenia na pre niekoho menej, pre niekoho viac náročných skalách. Myslím, že každý si to užil a je mu vďačný za túto skúsenosť.

V TTT som len krátko, ale už teraz môžem s istotou povedať, že som si vybrala správne. Strávili sme nádherné štyri dni a ja som si konečne užila trénovanie v skupine, kde človek zistí, ako na tom vlastne je. Preto by som sa chcela poďakovať hlavne Andrejovi, že to tak super naplánoval, Peťovi, že nám ukázal aká krásna je Orava a venoval sa nám, ako mohol, samozrejme všetkým členom TTT za pekné spoločné chvíle a na koniec penziónu Jantoľák, že sa o nás tak pekne postarali a ešte aj koláčik nám napiekli.

Ďakujem

Andrej Orlický(andrejorlicky@centrum.sk)Bookmark: Facebook

späť