Mapa stránky :: Úvodná stránka » Hlavná stránka

Peťov prvý maratón

17.10.2012
14:32

Peťo sa zúčastnil Medzinárodného maratónu mieru a prinášame vám jeho zaujímavý report

napísal a foto: Peter Vinarčík

 
Môj prvý maratón.

 

482 dní od prvého chôdzoklusofučaniakrívania, niečo cez 1000 kilometrov, dvoje zodraté bežecké topánky, mínus19 kg.....

 

Do Košíc prichádzame v sobotu okolo piatej poobede. Celkom rýchlo vybavujeme prezentáciu trochu sa popozeráme v okolí štartu a ideme sa ubytovať. Ubytovanie máme cca 2 km od štartu na intráku. Žiadny luxus ale na prespanie v pohode. Po večeri v meste ešte rýchlo kontrolujem všetky veci, ktoré budem počas behu potrebovať a okolo pol desiatej sa ukladáme na spánok.

 

Nie, že by som bol nejaký extra skúsený pretekár, ale akosi som nečakal, že budem až taký nervózny pred touto premiérou. Zaspávam odhadom okolo jedenástej a o 4:45 som už hore s tým, že sa mi snívalo o tom, ako čakám na štarte. Hneď mi je jasné, že zo spánku už nič nebude, tak to ani ďalej nesilím a idem sa pomaly chystať a raňajkovať.

 
Na štart prichádzame s pohodlným predstihom, takže bez problémov stíham záchod, rozklus, záchod, strečing, fotenie, záchod, rozklus, záchod. Nervozita chvalabohu postupne celkom povoľuje a už som skôr len zvedavý, aké to všetko bude.

 

Podľa štartového čísla som zaradený niekde v prvej polovici štartového poľa. Niekde za mnou ale zbadám vodičov s tabuľou „Maratón 4:30“ a tých sa chcem držať, kým to pôjde a ideálne, až do cieľa.

Po štarte sa teda hneď nechávam spadnúť za nich, po chvíli ale vidím, že je zle. Očakával som od nich tempo niekde okolo 6:00/km a mám pocit, že idú okolo 5:50/km možno aj kúsok rýchlejšie. Samozrejme, že tempo je zo začiatku udržateľné ale keďže absolútne neviem, čo sa so mnou bude diať o nejakých 25 kilometrov ďalej, nechávam si vodičov pomaly vzďaľovať a tempo ustálim niekde okolo 6:15 – 6:20/km. Beží sa mi úplne parádne, tepy sú hlboko v zóne 1, proste idylka.

 

Prvú desiatku dávam za 1:04:xx, dám si prvý gel, napijem sa, šupnem jeden cramp block (len tak pre istotu) a v pohode pokračujem ďalej. Do otočky polmaratónu sa nič zaujímavé nedialo. Dával som gel každých 30 – 40 minút, pil som poctivo na každej občerstvovačke a cítil sa stále úplne super. Sem tam som dokonca aj predbehol nejakých polmaratóncov.

 

Čas na polmaratón mám 2:18:34 (čistý 2:17:xx) a mám pocit, ako by som prebehol možno 2 km. Som vysmiaty a plný energie. Okolo 22. km mi Veronika (moja snúbenica, ktorá zatiaľ nechýbala ani na jednom mojom preteku) podáva novú zásobu gélov, ja jej ešte hovorím, že sa cítim úplne super a nech sa o mňa nebojí a klusám ďalej. Dobrý pocit mi vydrží približne do 25. km ale stále som v pohode, bežím okolo 6:30/km a pár ľudí (už maratóncov) dokonca aj predbehnem. Potom však prichádza 30. km a s ním aj očakávaná kríza (veď aký by to bol prvý maratón bez krízy). Spomaľujem postupne až na cca 7:30/km, resp. prekladám beh občasnou chôdzou. Kráčam vždy tak 200m – 300m na 2km behu. Začína mi byť trochu zle od žalúdka tak vynechám aj jednu alebo dve občerstvovačky. Kŕče chvalabohu neprichádzajú, len ma bolí celé telo, fučím aj pri nízkych tepoch a celkovo zažívam relatívne pestrú škálu nepríjemných telesných pocitov. Nesledujem si už tempo, ani medzičas (s časom okolo 4:40 som sa rozlúčil) a vôbec neviem, či ešte niekedy chcem bežať dlhšiu trať ako od počítača na záchod. Aj napriek týmto pocitom sem tam predbehnem nejakých chodcov, ktorí sú na tom zjavne ešte horšie ako ja.

 

Ale ako sa hovorí, nič netrvá večne a aj ja sa zrazu ocitám na značke 39. km. Vidím, že nech by som robil čokoľvek čas bude okolo 5 hodín, čo teda nie je úplne podľa mojich predstáv, ale na druhej strane viem, že dokončím, aj keď by som sa už mal cieľovou rovinkou preplaziť ťahajúc za sebou hrubé črevo. Úplne prestávam chodiť a pridávam koľko môžem. Nedá sa povedať, že by kríza prešla, ale predsa len sa beží inak, keď človek vie, že mu do cieľa ostáva menej ako desať percent trasy.

 

A už je to tu. Prebieham posledné metre, v cieli už vidím moju Veroniku ako poctivo čaká s foťákom, na chvíľku pri nej zastanem, aby som jej neušiel z cieľovej, fotky ako sa mi už raz - dvakrát podarilo a v čase 5:01:11 (čistý čas 5:00:04) prebieham cieľom. Bolí ma celý človek a očakávaná eufória z dokončenia asi zatúlala niekde na 28. km lebo jediné, čo chcem je sedieť, nevykonávať žiadny pohyb a nevydávať zvuk. Igelit na zakrytie (prší) od nejakého dobrovoľníka odmietam neurčitým citoslovcom „AAurgh ee“, nasilu do seba nalejem dva poháre vody, stretávam sa s Veronikou a idem sa k jednému kamošovi na byt osprchovať a prezliecť.

 

Napodiv som ani pri jednom úkone telesnej kultivácie nepadol na hubu a po hodinke a pol a horúcej sprche, sediac vo vlaku domov nakŕmený fit tyčinkami a dvomi Milami som už napriek všetkému trápeniu zase celkom pojazdný a viem, že toto určite nebol posledný maratón v mojom živote.

Andrej Orlický(andrejorlicky@centrum.sk)Bookmark: Facebook

späť