Píše sa 25.august a môj budík, ktorý bol nastavený na 5:20 ráno samozrejme nezvoní. Našťastie môj biorytmus je už nastavený na skoré vstávanie a zaspala som len o 20minút. Keď sa mi podarí vytrepať sa z postele zistím, že moji rodičia už kmitajú. Mamka pripravuje desiatu a upratuje kuchyňu a tatko mi sústredene pripravuje bicykel.
Do Žiaru sme dorazili medzi prvými, čo nám zaručilo skvelé miesto na parkovanie (ktoré sme si aj tak museli zaplatiť - veď sme na Slovensku) a tričko TERMOVEL, na ktoré sme sa tak tešili.
Potom to už išlo veľmi rýchlo: prezlečenie, číslo, rozjazdenie, rozbehanie a zrazu je už len pár minú pred pol desiatou. Štartovali sme po trojiciach podľa štartového čísla. Ja som dostala dvoch chlapov z Rajca, ktorý vyzerali dosť nabudene a namakane. 30sekúnd, 20, 10 a bolo odštartované.
Fúha tí sa naozaj nešetria, pomyslela som si a šla svoje tempo, ktoré bolo naozaj dosť pomalé. Stále mi niekto fučal za chrbtom, potom ma obehol a nakoniec som mu videla už len chrbát. Keď ma však obehlo číslo 91 chytila ma naozajstná depka. Dúfala som, že si to na behu vynahradím, ale po rozbehnutí sa som zistila, že to asi nepôjde tak ľahko. Moje nohy stagnovali už od začiatu preteku. Možno to bude tými utorkovými 140km na biku, čo sme absolvovali s tatkom, to ma však neospravedlňuje.
Behám, behám, krok, preskok, beh, krok a opäť preskok. Asi tak v štvrtine trati som zistila, že chlapa ktorý ide predo mnou chôdzou nie a nie predbehnúť, vzdala som to a zistila, že chôdza je v takomto teréne predsa len rýchlejšia. Predbieham ho a za sebou počujem silné vzdychy až pôrodné stony ;-). Obrátim sa a uvidím nejakú ženu v okuliaroch, ktorá síce zrejme umiera, no napriek tomu ma predbieha. Nechápala som to, ale naozaj sa mi skalu po skale vzďaľovala.
Aspoň ma prestali znervózňovať tie jej vzdychy. Bolo mi povedané, že kúsok za polkou uvidím nejaké Rázcestie pod Homôlkou. Očakávam ho za každým rohom, ono sa však nie a nie dostaviť. Konečne je tu, no ja už nemám skoro žiadne sily. Fučím ako slon a očakávam cieľ. S nádejou zdvihnem oči a vidím ceduľu 500m. Tých si však predstavujem trošku inak. Boli naozaj nekonečné. Asi po 5minútach zbadám svetielko nádeje a pretekárov čo na mňa z cieľa kývajú a povzbudzujú ma. To ma trošku nakopne a ja sa pokúšam asi o 10m behu.....a som v cieli...živá a zdravá, no neskutočne unavená. Pane Bože ďakujem :) hltám vodu, čo mi podávajú, hrdlo mi ide roztrhnúť aká je ľadová. S takým smädom mi je to však úplne jedno.
Oddýchnem si zo 5 minút, prehodím pár slov s ostatnými a psychicky sa pripravujem na cestu naspäť. Niekoľko sto metrov pod vrcholom zbadám známu tvár - môjho tatka. Prišiel mi naproti. Aké milé od neho. Tak sa pomaly poberáme naspäť dole. Cesta späť bola naozaj nekonečná. Stretávame ostatných pretekárov, dokonca aj môjho priateľa, ktorý „driape“ hore jedna radosť, povzbudzujeme ich a ja som rada, že nie som na ich mieste. Pri chate nás čaká mamina, ostatní kamaráti a dokonca aj Zdeno Chára, ktorého pozvali ako čestného hosťa. Dokonca mal aj výnimku a mohol pretekať na cestnom biku. Neskôr som sa dozvedela, že som skončila na 7.mieste medzi ženami, čo nie je žiadna sláva. Pre mňa je však úspech len to, že som to absolvovala :)

Teším sa na budúci ročník a dúfam, že sa pridá ešte niekto z TTT :)

Celkové prevýšenie: približne 1100m

Bike: 5,5km

Beh (alebo skôr chôdza): 3km