Tá fotka skoku do vody ma neskutočne nadchla. Asi to bude aj kvôli tomu, že hrozne rád skáčem do vody z mostíkov a podobných miest. Dalo by sa povedať, že Norseman pre mňa pozostával zo skoku do vody z trajektu. Plávanie, bike a beh boli niečím len v úzadí čo treba k tomu doplniť, aby sa dalo skočiť si. Ja viem, trafené. Minulé leto sa opäť niekde mihla informácia o pretekoch, ktorá mi oprášila spomienku na skok, lenže to som už vážnejšie zauvažoval nad štartovaním na ňom v sezóne 2012. Zhodou okolností sa našla podobná, avšak o trochu menej trafená osoba ako ja (menej preto, lebo nemala z týchto pretekov až takú eufóriu ako ja), ktorú Norseman tiež oslovil. Pche, málokto by povedal že to bola žena! No a keď žena, tak už asi všetci tušia, že to musela byť predsa Silvia, lebo ktorá z báb-triatlonistiek z nášho okolia by sa na takúto hardkoninu dala. Slovo dalo slovo, alebo možno aj vetu – to si už fakt nepamätám. Prišiel október a „čas lámania chleba“ či sa prihlásime do výberu, alebo nie. Ja som bol jasný, v podstate „neviditeľne tetovaný“ brandom NXTRI. Silvia trochu váhala ale nakoniec sme prihlášky predsa odpálili. Následne nastal necelý mesiac čakania, či nás vyberú alebo nie. Medzitým padali od „závistlivcov J“ poznámky typu: „teraz sa modlíte aby Vás nevybrali, čo?“ apod. No ale jedného, ešte celkom vlažného novembrového večera, bol to piatok, som mal na dráte Silviu. Mohlo byť niečo pred ôsmou večer, keď sme sa bavili ani už neviem o čom, zrazu do dialógu začala splietať nejaký email čo jej prišiel, čítala ho nahlas až prečítala: “..... we welcome you to Norseman 2012“ alebo niečo v tom zmysle. Asi minútu pred tým som kontroloval maily a nič som tam nemal. V tom momente ma zachvátilo niekoľko sekundové zúfalstvo, že mňa nevybrali. Ešte raz som ťukol do tlačítka odoslať/prijať a bim, mail bol doma s rovnakou odozvou. Asi len Silvia si spomína na tie moje výkriky, jasanie vrieskanie a neviem čo všetko. Eufória z toho, že aj ja som padol do úzkeho výberu šťastlivcov (pre niekoho smoliarov J ), ktorí sa môžu zúčastniť. Šups-chrups, hor sa do prípravy. Bez iného ako čierneho trička sme sa totiž neplánovali vrátiť.

Po necelých 9tich mesiacoch, pár zraneniach a akom-takom množstve kilometrov vo vode/na asfalte to prišlo. Vypadli sme presne 1.augusta (streda) o 8:00 z Trnavy. Posádka o troch ľuďoch. Tretím členom našej výpravy bol náš „support“ bez ktorého sa preteky nedajú absolvovať/ani Vám nedovolia štartovať. Musí Vám zbaliť veci v depe po plávaní, počas celej cyklistiky a behu zabezpečovať občerstvenie a všetko čo beriete pri bežných pretekoch ako samozrejmosť od organizátorov a v neposlednom rade, ak stihnete limit, tak s Vami ide na poslednú cca 5km dlhú štreku obsahujúcu vysokohorský výstup na Mt.Gaustattopen, kde je cieľ pre prvých 160 šťastlivcov. Nám tvoril podporný team klubový kolega Andrej Králik. Zodpovedný mladý muž, na ktorého sa dá vždy spoľahnúť. Určite to ešte napíšem párkrát, ale „Andrej, Ďakujemeeeeee!!!“. Čakala nás cesta dlhá cca 2000km. 1000km to Rostocku, spánok na trajekte vonku na palube (super zážitok, odporúčam!!) počas plavby a na druhý deň zvyšok cesty. Posledných cca 90km cesty sme absolvovali po cyklistickej časti, kde som sa ku koncu začal už nepríčetne rehotať, lebo tá trať mala fakt kopcové grády, ktoré dali zabrať aj autu. Stačí si pozrieť profil a zistíte J. Ubytovali sme sa vo full vybavenej chatke cca 20km od štartu. V piatok ráno absolvujeme aj posledných resp. prvých 20km cyklistiky od štartu po naše ubytko. Kopec ako sviňa a pol kila tunelov. Tuším už tu sme prvýkrát počuli od Andreja milé otitulovanie nás „vy ste choré hovädá“ keď chcete toto ísť. Ale to je jedno. Absolvovali sme prezentáciu s nákupom nejakých Norseman suvenírov a v pláne bolo ísť sa rozplávať bez neoprénov! Veď voda mala mať kakavkových 14,5°C podľa posledných informácií. Po prvom pichnutí palca pravej nohy do vody mozog vsekunde prehodnotil toto rozhodnutie a šups ho do gumy. Ide sa nato! Vojdeme po kolená do vody, obnažené členky ponorené vo vode okamžite krehnú a začínajú bolieť od zimy. Nedáme sa a ideme. Á hop! Fujha, to Vám bolo... Len len, že som sa rozdýchal, akoby som mal telo vo zveráku a nedalo so dýchať. Pár záberov, dýchanie sa spravidelnilo ale potom to prišlo...taká bolesť hlavy v oblasti čela, ako šľak. Neuveriteľné. Tak sme po pár záberoch predsa len zamierili von z vody, že stačilo tejto krutosti na naše telo, ešte si ju užije na pretekoch. Polar hlásil teplotu vody 13°C. Priznali to potom aj na briefingu (asi si boli istí, že kto už prišiel, kvôli takejto prkotine neodíde). Zaujímavý bol výbuch smiechu riaditeľa pretekov, keď počas briefingu prepol na slide s výškovým profilom... No nič, poučený a nabalený štartovými haraburdami sme sa odpravili na chajdu. Príprava Silviiných vecí, večera, nejaký debat a hor sa spať – teda iba Andy a Silvia, lebo mali budíček na 2:30AM! Správne tak skoro, lebo na štarte bolo treba byť najneskôr o 3:30, nakoľko bolo treba „usadiť“ sa v depe a o 4:00 odchádzal trajekt so štartujúcimi na 3,8km dlhú plavbu odkiaľ bolo treba doplávať späť. Ja som zostal spať, keďže som mal štart až v nedeľu (tento rok oslavovali desiate výročie čo bolo dôvodom dvoch štartov).

 
Podľa Andyho správ Silvia vyplávala za cca 1:10, čo bolo celkom fajn na takúto vodu. Po cca hodine a pol prešla okolo nášho bydla s úsmevom v elegantnej pohode. Andrej sa teda vydal autom za ňou a ja som si išiel ľahnúť do postele dospať a pripraviť sa na môj závodný deň. Po niekoľkých desiatkach minút mi hlási telefón, že sa mi snaží dovolať Andrej. Dvíham, že čo ma budí, keď spím. „Lubo, spod kapoty auta sa mi valí hustý biely dym!“. Premietne sa mi všetko na zavretých viečkach, po chvíľkovom dialógu zistím že niekde nám uniká chladiaca kvapalina a nejde to zastaviť. Auto v prdeli!!!! V sekunde dávam Andymu inštrukcie, nech sa natlačí komukoľvek do auta a ide robiť support Silvii aj naďalej. Po zložení tel. som v okamihu naplnil izbu všetkými možnými nadávkami tak, že tam ostali len oni a vákuum. V podstate som sa rozlúčil so zajtrajším štartom a dal si za cieľ nejako skúsiť rozchodiť auto a dopomôcť aspoň Silvii k čiernemu triku, keď už bola na trati. Trvalo mi asi hodinu, kým som našiel dobročinnú nórku, ktorá bola ochotná ma hodiť k 20km vzdialenému autu na kopec. Po krátkom skúmaní motorového priestoru mi tak trošku srdce poskočilo, že všetky hadice a motor sú zdravé, praskla len objímka ktorá drží hadicu na bloku, pričom náhradu za ňu zoženiete na každej pumpe. Hmmmm, lenže najbližšia pumpa bola cca 35km. Milá teta ma povozila a auto som našťastie spojazdnil. A tu sa začala moja cesta k titulu „WANTED – driving pirate!“ Viem, že nórsky policajti a pokuty sú vraj brutálka a tí prašivci majú všade možne 60ku, 40ku a max 80ku. Žiaľ, mne ostalo vsadiť vabank a ručička bola takmer nonstop nad 100kmh lebo bolo treba stihnúť Silviu najlepšie ešte pred príjazdom do druhého depa. Podarilo sa... Andrej šťastný, že ma vidí, ja tiež, že som to stihol. Silvia prichádza, vyzbrojujeme ju na beh a ide sa supportovať. Oplatí sa spomenúť, že som pri odchode z chaty servisovať auto zdrapol asi tak ¼ vianočky, na ktorej som fungoval celý deň. Nie moc ideálne predpretekové správanie sa, ale situácia si to vyžadovala. Silvii sme zastavavovali každých cca 2-3km a ona sa rútila na behu ako namydlený blesk. Na 25km behu začal brutálny stupák, ktorý viedol až na úpätie Mt.Gausta čo je 37,5km. Tu už 99% pretekárov pochodovalo, žiaden beh. Silvia detto. Zahlásila nám: “predbehla som 31 pretekárov, stačí to nato aby som mohla ísť na kopec?“. Mykli sme plecami, že netušíme, snáď hej. Keď sme sa dostali na cca 35km, napadlo mi ušiť na ňu takú menšiu búdu, lebo fakt sme netušili či je alebo nie je do 160. Vravím jej: „poď pobehneme, títo pred tebou sú 157, 158, 159 a 160...“ Najprv sa bránila, ale nakoniec sa mi podarilo ju nato nachytať a rozbehla sa...Heroický výkon, rozbehnúť sa po takom dlhom výstupe, tesne pred výstupom na kopec. Stíhali sme ich spoločným behom, kde som sa snažil robiť poriadneho pacemakera. Prichádzame k vstupnej bráne na kopec, Silvia takmer neverí, keď jej ujo oznamuje, že môže ísť na kopec. Paráda. Pred pár minútami som aj ja spravil vážne rozhodnutie, že na kopec idem supportovať ja a nie Andrej, ktorému som nariadil pospať si, aby bol fit na supportovanie mňa na zajtra, keďže bol od 2:30 na nohách. Súhlasí, odovzdáva mi support tričko, batoh s predpísanými vecami a po kontrole vecí, či máme všetko čo je potrebné k výstupu nás púšťajú hore. Silvia nechápe, že prečo idem ja a nie Andrej. Vraj mi šibe, veď zajtra závodím. Ale ja som ho fakt potreboval aj zajtra a povedal som si, že veď to ma nemôže až tak unaviť. Silvia to výkráčala až na pár zaváhaní v rovnováhe úplne super. Len som čučal, ako sa dá šlahať hore po celodennom umáraní sa na biku v kopcoch a necelom maratóne. Bol som fakt nesmierne rád, že už určite berieme domov minimálne 1čierne triko a okrem toho ešte v super čase 14:45!!!! Klobúk dolu Silvi, si závoďák s veľkým Z.

 
Ja som z kopca musel naspäť po svojich, Silvia lanovkovým výťahom. Naloďujeme sa naspať a davaj ho 200 km späť domov. Snažím sa spať, ale nejde to. Rozbité cesty, zákruty atď. Predsa len zadriemem. Po dorazení sa presúvam rovno do postele.
Niečo pospím, no po cca 2,5hod mi trúbi budík, že treba vstávať, pobaliť sa a ísť na štart. Fujha, ako na zmenu do VW!!! Andrej vylezie z izby ako mátoha s nejakým hromžením, že kto to kedy videl takto skoro po sebe vstávať a opäť sme choré hovädáJ. Nevadí. To patrí k tomu. Priletíme na štart, vybavím depo, a nastupujem na trajekt. Je nejakých 9°C, čiže čistá erotika J. Počas plavby sa nasúkam do neoprénu, dám neoprénové ponožky a čakám na dorazenie do cieľa, teda na štart plávania. Niektorý ľudia sedia bezprízorne, akoby ich brali do kafilérky a niektorý ako ja, sa bavia, usmievajú do objektívov a tešia sa na štart. Aj som sa dal do reči s Mattom z USA, ktorý skoro odpadol, že toto idem už ako druhý tohto ročný iron. On tak dáva 1ks ročne a tento je vraj pre neho obzvlášť niečo extra. Pohoda. Trajekt zastáva, otvára sa zadné čelo. Jííííííhááááááá!!! Búri sa vo mne všetka radosť, že teraz príde ten moment, kvôli ktorému som sa sem tak neskutočne tešil...4m vysoký skok do fjordu z trajektu. Trochu sa však pripravujem na tú 13°C vodu  ale eufória ma ženie skočiť si aj keby tam boli kryhy ľadu. Calamongaaaaaaa! a člup. Bombaaaaaaaa, decká to bol pocit. Išiel by som ešte raz ak by to šlo. No nič, doplávam na štart, kde ešte tak asi 10 min šliapeme vodu za kajakármi, ktorý tvoria štartovaciu lajnu. O piatej hurónskym trúbením z trajektu štartujeme. Mela jak hovado, ale po chvíľke si nájdem miesto a plávam si svoje. Užívam si to, rozvidnieva sa, pozorujem okolie a breh fjordu, nádhera. Asi po 20min už zbadám vatru, ktorá je na brehu ako orientačný bod, po cca 50 min som pri nej a oboplavujem loďku od ktorej to je ešte cca 300m do finišu plávania. V depe ma už čaká Andy a hlási že som cca 40ty...prašiví profíci (všetkých profi postavili na štart v nedeľu), tí mi môžu pekne zavariť na mojom cieli byť do 160 a ísť na kopce. Nevzdávam to, obliekam ako do 10°C davaj ho na biku do prvého 35km dlhého kopca na Hardangervidu, kde vystúpame z 0 m.n.m až do 1200 m.n.m. Ide sa mi celkom fajn. Suppot team v zložení Andy a Silvia maká ako švajčiarske hodiny. Do kopca ma kopu ľudí obieha, hmmm, viem som v kopcoch hovinko, ale tak čo už. Snažím sa. Posledných 20km na biku ukrutne prší a ja v zjazde mrznem ako cencúľ. Prichádzam do depa, kde si posedím 5min v penalty boxe za zakázaný support počas jazdy. Nič sa nedeje, na takýchto pretekoch je 5min nič. Prezliekam sa vybieham. Najprv ako transformer, ale po cca 5km sa super rozbieham na strojové tempo a pomaly stiahnem zopár ľudí. Dostávam sa až na úpätie kopca, čiže 25km. Nasleduje aj v mojom prípade výstup až na 37,5km, kde dovtedy ešte sem tam klusnem. Aj mne ujo odovzdáva veselú správu, že môžem ísť hore (dnes nám Majo, všetko doma sledujúci na nete, hlásil približné poradie z druhého depa, takže sme boli aspoň trochu v obraze). Checkuje ma, či mám tiež predpísanú výbavu a ide sa. Ideme všetci traja. Silvia tvrdí, že ju nebolia nohy, tak že ide tiež. Hmmm. Ja to akosi nevnímam, lebo začínam ísť na núdzový režim. Dokonca konzultujem možnosť otočenia sa a ísť spät ale vypočujem si či mi nešibe a nech šlahám hore (už viem prečo ide horeJ). Pravdupovediac, tu nemám moc čo písať, lebo mám výpadky pamäte ako som sa dostal hore. Hore sa ocitám úplne šrot, vymačkaný do poslednej kvapky energie. Som ako nepríčetný, veď posúďte podľa foto. Obliekam sa a pomaly prichádzam k sebe. Lanovkou sa presúvam dolu, kde čakám na Silviu a Andyho. Až na hoteli po večeri som sa dostal do normálu. Neuveriteľné ako som si dokázal siahnuť na dno. Ale hlavné že som zvládol oba dni dostať sa hore. A to som ešte prvý deň povedal týpkovi na kopci: „see you tomorrow.“ A ukázal mu náramok, že štartujem zajtra. Neveril...

                Zhodnotenie, preteky náročné podmienkami aj traťou. Prostredie niekde nudné niekde prekrásne, určite sa tam však oplatí ísť. Je to niečo úplne iné ako sme zvyknutí. Tu sa nejde na čas, tu sa ide na čierne tričko!!!!! A my sme to dali obajaaaaaaaa. Norseman ruleeeezzzzzz....

viac o pretekoch:
http://www.nxtri.com/