Pred 20timi rokmi, keď som prepadol triatlonu, vtedy som začal sledovať o tomto športe všetko čo sa dalo. Na Eurosporte  dávali záznami s Ironmanov a spoznával som postupne všetky hviezdy tej doby. Predstavoval som si ako raz budem aj ja pretekať na najväčšom Ironmane v Európe, v Rothe, so 150 tisícmi divákov po trati. Jurgen Zack, Thomas Hellriegel, Lothar Leder,...sledoval som výkony najväčších nemeckých hviezd a....a sen sa mi splnil!
V nedeľu 8.7. som sa postavil na štart slávnych pretekov. Ešte vtedy som netušil, že počas nich sa budem navzájom predbiehať so Zackom a Lederom. Zúčastnili sa ich aj keď už dávno nie sú vo svojej vrcholnej forme, len tak pre seba, aj keď vedeli že nebudú bojovať o prvé priečky ako bolo ich zvykom. A možno aj potešiť svojich fanúšikov, ktorých mali po trati neúrekom. A vôbec nie sú taký veľký ako vyzerajú na videu a fotkách.
Preteky som si dokonalo užil aj napriek tomu že môj výkon bol podpriemerný. Bojoval som a tešil som sa, že stále môžem robiť triatlon. Aj keď ma premohli krče, zimomriavky, ktoré mi spôsobovali fanúšikovia v kopcoch, keď sa rozostupovali tesne pred nami, prehlušili bolesť svalov. Jurgen sa trápil ešte viac, s Lederom som sa na behu dva krát obiehal.
Aj keď posledné bežecké kilometre boli v znamení- „nezastať, lebo sa nemusíš rozbehnúť“ , príchod na cieľový štadión bol najemotívnejší v mojej kariére. Našťastie som mal slnečné okuliare a tak nebolo moc vidieť moje dojatie ;)
Vtedy som pocítil, aké úžasné je vyhrať sám nad sebou, prekonať  všetky negatívne myšlienky, vyrovnať sa s bolesťou a trpezlivo počkať na cieľ... Wau!
Dlho som v zaslzených očiach sedel za cieľom a popíjal nealko pivo. Rozmýšľal nad tým všetkým čo je dôležité v živote, čo je povrchné, čo má hodnotu a hlavne som si spomenul na všetkých ľudí, ktorý mi v ťažkých časoch pomohli a aj vďaka nim som mohol prežiť nie len tento neuveriteľný deň. A ani som nemusel zvíťaziť, dokonca som išiel hodinu za mojim osobákom a predsa som sa tešil ako malé dieťa.
Hneď na druhý deň sme sa presunuli do Francúzka do Morzinu a cestou sme nestihli pozrieť časovku na Tour de France. Nahradili sme si to v stredu a pozreli sme si finiš. Stáli sme 300m v kopci pred cieľom 9.tej etapy. Videli sme dekorovanie Sagana do zeleného dresu a hoci nemal moc chuť sa rozprávať, splnil som si ďalší dlhoročný sen, vidieť naživo TdF. Wau!
S Dankou, s Majom a Erikom sme strávili krásny týždeň vo Francúzkych Alpách na bikoch a trochu sme aj turistikovali. Dalo mi to toľko veľa energie, hlavne psychickej, že som mal chuť prežiť ďalšie šialenstvá. A tak po 15 hodinovom piatkovom šoférovaní z Francúzka domov, som sa rozhodol zúčastniť sa sobotného stredného triatlonu v Bátovciach. Svaly ma boleli už pred štartom a aj môj podpriemerným výkon prekvapivo stačil na umiestnenie na debni. Krče bránili rozbehnúť motor na plné otáčky, ale opäť som žil “svoj život“. Triatlonovanie, priatelia, ľudia ktorých mám rád, moja Danka...všetko na jednom mieste. Wau!
Teším sa na ďalšie zážitky, aj s vami! Vidíme sa na Oravamane, alebo inde ;)