Mapa stránky :: Úvodná stránka » Hlavná stránka

GT Železný Býk

28.06.2012
12:48

Ženské zastúpenie v TTT tento víkend ani trochu nezaháľalo! Z môjho pohľadu najpríšernejšiu vec spáchali Veronika a Sonka, ktoré sa vydali na trojdňový bežecký etapák Tatry Tour. Brrr. Gabi Hejtíková sa zas vybrala na Moraviana okúsiť (čaro?) dlhého triatlonu. Baby podali fantastické výkony a vybojovali super umiestnenia - blahoželám! No a ja som sa s mojou Láfkou vybrala do Jedovníc pri Brne, kde nás čakal GT Železný býk - tri zaujímavé preteky v jeden deň.

napísala: Danka Števánková
foto: internet, Danka

 
Na preteky som naďabila čisto-čistou náhodou necelé dva týždne dozadu, v čase, keď štartovná listina už začínala praskať vo švíkoch - celkový počet štartujúcich bol obmedzený na 1 000 pretekárov a niekoľko dní pred štartom boli preteky takmer vypredané. Boli to vlastne 3 osobitné preteky rozdelené do celého dňa:

10:30 kros triatlon (400 - 16 - 4)

13:30 MTB maratón  (47km - 1 120m prevýšenie)

17:45 beh (10,5 km)

Pretekári si mohli vybrať hoci aj "len" jedny preteky, ale mohli sa zúčastniť aj všetkých troch. No a každý, kto zvládol všetky tri, dostal malú repliku sošky býka z Býčej skály na dubovom podstavci. A práve tu som naznačila pravý, skutočný dôvod, prečo sme do Jedovníc vôbec šli. A neboli sme sami. Motivácia dňa niesla meno "býk".

Samozrejme, našli sa aj iné, vyššie a vznešenejšie dôvody. S Karlom sme sa predbiehali, kto ich vymyslí viac: preteky sú lepší tréning ako tréning; Býk je super tréning na Roth (dlhý triatlon, 8.7.2012), Býk je vlasne dobrý tréning aj na Oravamana; .Býk je.. no, aby som to skrátila, v ten deň nebolo na svete ideálnejšej aktivity, ktorá by bola pre nás užitočnejšia :-) .. ale na konci každej úvahy aj tak stála tá malá zvieracia potvora s rohami na dubovom podstavci..

Bolo rozhodnuté. Ideme na Býka a ideme si to užiť. Entuziazmus nás držal takmer celú cestu, od Brna to bol už len kúsok, ale zaregistrovala som, že s blížením sa na miesto činu u Karla stúpa akási otrávená dudravá nálada :-). Hrozne som sa na tom bavila a vysvetlila som si to tak, že má štarťáka.

Nechala som sa pohltiť novou náladou a hrkútavo sme si otrávene dudrali spoločne - bolo to moc príjemné a vrelo odporúčam. Na štart triatlonu sa najskôr postavili tí, ktorí šli celého Býka (čiže my) - celkovo niečo cez 200 ľudí. Štartové pole sa ešte rozdelilo podľa pohlaví - 10:30 štartovali ženy, 10:33 štartovali muži. A tak sa vrhám do vĺn spolu s 19-timi ďalšími ženami.

V taktike mám jasno - dva týždne pre Rothom sa nechcem rozbiť, celý deň má byť braný ako tréning a keďže som tento rok ani raz nejazdila na horáku v teréne, špecálne bike pôjdem opatrne, v zjazdoch radšej priveľa brzdiť, otravovať ľudí tým, že sa s nimi budem chcieť rozprávať a taaaak..

Na prvej bójke si s hrôzou uvedomujem, že plávam na druhom mieste. Nejde mi do hlavy ako sa niečo takéto môže stať priemernému plavcovi ako som ja. Postupne sa upokojím a zavesím sa za prvú ženu a vozím sa jej za nohami. Bože, hrozne si to užívam. Od druhej bójky už smerujeme k brehu, ja sa spokojne vyvážam a je mi dobre.

 
Úplne nečakane sa však vo mne prebudil pretekársky pud. V hlave sa mi začala zhmotňovať úvaha, ktorá predpokladala, že som schopná plávať rýchlejšie ako slečna predo mnou. Bujná predstavivosť mi ponúkla obraz, ako idem prvá z vody. A rácio mi pošepkalo, že takáto príležitosť sa už nebude nikdy v živote opakovať. Chvíľu ešte meditujem nad touto lichotivou predstavou. Chápete, bola tam aj Česká televízia :-). A tak som sa rozhodla, že to skúsim. A ono sa to podarilo.

Z vody vybieham prvá a je to vskutku zvláštný pocit. Určite by som si naň vedela zvyknúť. Hoci, taký Rišo Varga to už asi nerieši :-). V depe sa však dostávam naspäť do svojho výletného modu a kým sa odtiaľ vymocem, na trati sú už aj prví muži.

Musím priznať, že biková trať ma akosi nebaví a začína má chytať otrávená dudravá nálada. Už na siedmom kilometri si vravím, že jejda, ešte nie som ani v polovici. Nepríjemné je hlavne to, že cezo mňa ide na biku asi 200 ľudí a prevažujúci kamenitý povrch ma hlavne v zjazdoch trochu znepokojuje - okolo mňa lietajú ľudia v neporovnateľne vyššej rýchlosti a ja brzdím ešte viac ako by som chcela, jednoducho preto, že mám strach a žiaden lišaj mi nestojí za o čosi lepší čas. A samozrejme, keďže nemám najazdené nič v teréne, chýba mi istota, tak to radšej nehrotím. Vravím si, že ten býk mi veru neutečie :-).

Na behu už tak husto nie je, a tak si ťapkám vlasným tempom. Prvý kilometer mierne do kopčeka si kluskám za 6:06 a potom pred sebou zbadám jednu slečnu. Tak si vravím, že aaaale no, však už len 3 kiláčiky, tak to trošíčku zrýchlim. Misia splnená, ťapkám si ďalej a premýšľam nad tým, kde je asi tak Karel a akoby telepatia, otočím sa a ajhľa - rovno za mnou. Konečne nejaké potešenie na trati :-). Letí ako víchor, tak sa len tak zbežne dozvedám, že bike celé zle, že mu vkuse skákala reťaz a taaak. Prosto, keď si to užiť, tak poriadne.

V cieli ideme očekovať občerstvovačku - majú fantastické moravské koláčiky, takže nálada sa trochu dvihla, ale akosi sa mi celkovo nechce. Bike trať triatlonu bola občas blatitá a živo si predstavujem, že na MTB maratóne to bude stokrát horšie. Karel premýšľa, čo s bikom a ako ho dať doporiadku, aby bol na maratón ako-tak pojazdný. A ja si v duchu medlím ruky a tajne dúfam, že sa mu to nepodarí, zistí, že na maratón nemôže a ja spravím úúžasné gesto fair-play a zo spolupatričnosti a s patričnou ľútosťou v hlase zahlásim, že sa obetujem a ani ja nepôjdem. Nenechám ho predsa chudáčika samého.

Aby som vás nenudila svojím napätým očakávaním želaného výsledku. Nevyšlo to. Karla prosto nejaká blbá reťaz nevyvedie z rovnováhy - servisnú obhliadku zakončí tým, že keď to dá vpredu na najväčšie, tak to neskáče, z čoho logicky vyplynulo, že celý maratón pôjde na hrubej píle. Však načo radiť. To je na biku predsa zbytočnosť a prebytočná vec, ktorej účelom je len to, aby sa mohla kaziť. V tej chvíli ma pri živote udržiava len predstava toho krásneho maličkého býčka. Nádeje, že pôjdeme domov sa nadobro rozplynuli.

Nenápadne nadhadzujem, že keďže má Karel technické problémy, mohli by sme ísť ten maratón spolu, s čím moja Láfka nadšene súhlasí. Až následne mi dochádza, že tempo jeho technických problémov bude aj tak oveľa, oveľa rýchlejšie ako to moje výletné, tak to chcem vziať späť, ale neskoro. Karel už ani počuť - pôjdeme spolu a hotovo. Na jednej strane som aj rada, stále mám trochu obavy - na MTB maratóne som v živote nebola a vďaka svojmu orientačnému nezmyslu som presvedčená, že sama sa stratím. Na druhej strane mám výčitky, že Karla budem hrozne brzdiť.

Na štarte sa teda radíme úplne na koniec, nech nezavadziame všetkým tým 500-600 borcom pred nami. Táto stratégia sa ukázala ako balzam na psychiku a na prípadné komplexy z nedostatočnej kondície. Nožkami točíme na pohodu a po čase začneme predbiehať tých, ktorí to na začiatku asi predsalen trochen prepálili. Kilometríky pomaly odsýpajú a mne sa nekontrolovateľne dvíha nálada. Blátka je relatívne dosť, ale asi až na dva úseky celkom pohodlne jazditeľné a terén sa mi stále viac a viac pozdáva. Neviem prečo sa mi trať biku na triatlone tak nepáčila - neviem nájsť tú správnu príčinu, ale maratón si vyslovene užívam.

Asi tak od polovice trate začínam cítiť, že som sa už aj mierne rozjazdila, na biku sa cítim istejšie, sebavedomejšie a pohodovejšie sa mi jazdí. S Karlom si to naozaj užívame, občas dobehneme skupinky, ktoré by sa ťažko obiehali, pretože singel je úzky a okolitý terén nehostinný. Nepotrebujeme nič riskovať, tak sa radíme za nich a rozprávame sa.. len tak, o živote..

Postupne zisťujeme, že tým ľudí hrozne psychicky deptáme. Zvlášť jednu približne 7 člennú skupinku, ktorú "prenasledujeme" do tiahlého, dlhého, jemného stúpaníčka. Tempo je výletné, s Karlom si rozprávame vtipy, myslíme si, ako to borci pred nami ocenia, iba zrazu, pri kraji zrázu jeden z nich zastane, že sa ide napiť. Je mi divné, prečo to nespraví za jazdy a zároveň sledujem, že je akosi dosť zadýchaný. Ani sa nenazdáme a postupne nás takýmto spôsobom opustia všetci členovia skupinky na ktorej sme parazitovali. Ja viem, nemala by som sa tým chváliť, je to nešportové, neetické, nemorálne a hodné odsúdenia.. ale.. začalo nás to celkom baviť - rozprávať sa a užívať si preteky obklopení namotivovanými pretekármi, ktorí sa snažili ísť "na krv".

Občas sme si trošku mákli do nejakého kopčeka a trochu prepumpovali srdce. Karel to všetko jazdil na tej najväčšej píle, za čo ho nesmierne obdivujem - ja som využívala celú pestrú ponuku "placiek". Do cieľa sme došli zdraví a šťastní a dokonca ani nie poslední. Bola som moc rada, že som absolvovala svoje prvé MTB preteky a že to nebolo úplne "baby" - 47km a prevýšenie 1120m je už celkom chutňučké. A po ududranej znudenej nálade už nebolo ani chýru, ani slychu.

Na záverečný beh sme sa chystali s tým, že býk je už takmer celý v kapse. Karla oboznamujem s mojimi plánmi - chcem bežať cca 6 minútové tempo, na pohodu a Karel sa hneď chytá, že pôjde so mnou. Snažím sa ho presvedčiť, nech si ide vlastné 4 minútové tempo a menej a kapke si zapreteká. Ale náš spoločný maratón sa mu tak zapáčil, že ee. Pôjde so mnou a basta. Akurát pred cieľom že si dá menší šprintík. Samozrejme, že dlho sa s ním nehádam, pretože sa teším, že pôjdeme spolu a keby som ho presviedčala moc dlho, mohlo by sa mi náhodou podariť zlomiť ho na samostatný beh, a to zase až tak nechcem :-).

Na behu sa teda radíme dozadu, vypočujeme si organizátorovo poučenie o trati, tešíme sa z jeho slov popisujúcich trať ako "praktickú rovinu" a vybiehame. Dlhý had ľudí sa na praktickej rovine hadí najskôr trochu z kopčeka, potom trochu do kopčeka, chvíľku po rovinke a znova z kopčeka a do kopčeka.. aby som to skrátila, praktická rovina mala rôzne sklony :-). Aby ste ma nechápali zle, nebolo to kopcovité. Ale po celom dni na nohách sa tie malé vlnky za živý svet nechceli tváriť ako rovina. Hlava by sa možno dala oblbnúť, ale nohy si mysleli svoje.

Ale, prvé kolo si bežíme na pohodičku, rozprávame sa, užívame si to, dokonca predbiehame aj ľudí, ktorí vyzerajú, že sa im moc nepáči, že sa tak dobre bavíme a rozoberáme všakovaké blbosti. Nadväzujeme konverzáciu s ostatnými pretekármi, niektorí sa chytajú viac, niektorí menej, najviac sa však zdajú pri silách na rozhovor fanúšikovia. Prebiehame do druhého (a zároveň posledného) kola a jedna teta fanúšička ukazujúc na Karla pobúrene hovorí svojej partii: "Kukajte na tamtoho. Veď sa ani vôbec nesnaží. Šak je na pretekoch!" A to sme dokonca to prvé kolo bežali rýchlejšie ako sme plánovali! :-)

V druhom kole teda ešte trochu zrýchľujeme - žiadne rýchlosti blesku, len trochu začíname každým kilometrom stupňovať tempo, ktoré malo na šiestom kilometri hodnotu 5:49. Pomaličky sa približujeme k cieľu a už sa ani my moc nerozprávame :-). Desiaty kilometer dávame za 5:18, čo je pre mňa už fakt rýchle (beh je pre mňa naozaj brutal podpriemer, ale baví ma, heh), vyháňam Karla dopredu, nech si užije nejaký ten šprintík a ja sa zameriavam na dve ženy predo mnou, ktoré pomaly dobieham a vravím si, že ich musím dať.

A tak si hrábnem do síl, ktoré ešte v ten deň zostali a posledných 470 metrov dávam za 2:12, v tempe 4:41, čomu nemôžem ešte ani teraz uveriť :-). Jednoducho, šťastná a spokojná sa v cieli ovesím na svoju Láfku a pri jeho prvej otázke: "Jak je miláčku?" mu romanticky oznamujem: "Je mi zle. Ale grcať asi nebudem." (ja viem, slová, ktoré sa dáme do úst nehodia, ale.. budem vám klamať?)

Podráždený žalúdok sa nám búri obidvom - netušíme, koľko bahna sme za ten deň vypili. Domov prichádzame až po desiatej večer, poriadne unavení, ale s býkmi, takže šecko v porádečku. Stále nám nie je práve najlepšie, tak otvárame Starého Myslivca a my, zarytí abstinenti ešte večer stihneme štvrť fľaše. Je to hnusné, ale výsledky sa dostavia ešte pred spaním, črevá sa prečistia, ráno ešte nalačno pokračujeme v očistnej kúre, padlo nakoniec pol fľaše, ale vyliečilo nás to.

Jejda, tak som sa rozohnila, že som si ani nevšimla aké litánie som tu popísala. Všetok obdiv ľuďom, ktorí sa dočítali až týchto riadkov, veľa ich určite nebude :-). Tak už len posledné slová - super preteky, výborne organizátorsky zvládnuté, organizátom sa ospravedlňujem, že trať biku na triatlone sa mi nepáčila - je to vysoko subjektívne, pretože neviem definovať dôvod. Ojedinelá akcia, hádam jediná svojho druhu - ďakujem osobe, ktorej napadlo spojiť triatlon s MTB maratónom a bežeckými pretekmi - je to vynikajúci nápad a pre mňa to bol SUPER ZÁŽITOK!

A ďakujem mojej Láfke, môjmu Karlíčkovi, za fantastickú spoločnosť (nielen) na pretekoch..  

Športu Zdarr!!

Andrej Orlický(andrejorlicky@centrum.sk)Bookmark: Facebook

späť