Aj keď som veľmi nevedela, do čoho idem a čo ma čaká, kedže horskú turistiku som absolvovala asi len raz v živote :) Napriek tomu som to brala ako novú výzvu a plnohodnotný tréning pred Oravamanom, ktorý sa už neočakávane blíži.
Kde sa lepšie zoznámiť s kopcami ako priamo v dianí Tatier? Počasie nám prialo viac, ako sme čakali, a tak sme sa plní energie postavili na štart všetkých troch etáp, však sme nejakí tí trijátlonisti!

Prológ, 22. júna, štart 21:00

 
Na úvodný prológ sme sa všetci tešili, kedže mal 3,5 km a len 30m výškových s horskou prémiou pri hoteli Kempinski, čo značilo, že to bude veľmi rýchle. Štart bol vo večerných hodinách a Štrbské Pleso bolo posiate hmlou, kde viditeľnosť nebola priam dokonalá, no počasie bolo príjemné (16°C).

Ponorení do hmly sme sa postavili na štart, ktorý mi pripadal trochu strašidelne. Taktika bola jasná, dať do toho všetko, čo je v našich silách a zároveň sa zahriať pred ďalšou, kráľovskou etapou, ktorá sa konala nasledujúci deň. Trať bola krásna, okolo jazera  Štrbské Pleso, ktorého hladina bola tichá, pokojná a osvetlená hotelom Kempinski.

Postupne som míňala bežcov, ktorí prepálili prvý kopec a nakoniec  to stačilo len na 4. miesto celkovo medzi ženami. Soňa dobehla na peknom 2. mieste, kde víťazstvo tesne minula o záverečný šprint: ,,Asi polovicu trate sme s Janou Sedlákovou (lyžiarka z ŠKP Štrbské pleso) bežali bok po boku. Na posledných 50m mi však došli sily a Jana ma na cieľovej rovinke predbehla. Napriek tomu som však bola veľmi spokojná a Jane v cieli úprimne zagratulovala.“

1. Etapa, 23. júna, štart 10:00

 
Prvá etapa pred nami a s ňou aj predštartovná nervozita, kedže som ju brala ako vrchol celej Tour.

12 km a 320m výškových dalo riadne zabrať. Trať bola náročná na členky a takmer celý čas som nespustila zrak zo zeme, čo ma mrzelo, lebo tu bolo naozaj čo obdivovať. Najprv výbeh k hotelu Kempinski, následné klesanie, cez tatranský potôčik, korene stromov, jamy, kamene, či skôr šutre.

Nasledovalo 2 km stúpanie, ktoré bolo náročné už len na kráčanie a nie ešte na beh, tak som si to z času na čas vystriedala, nech si trošku aj tú panorámu obzriem :)

Ľudia išli cezo mňa, mne sa začínalo všetko točiť, až som tam skoro niekde zakempila, keď predo mnou matne registrujem prvú občerstvovačku, no stále len s ťažkosťami som inhalovala ten čistý tatranský vzduch a dychčala ako parník. Možno keby predo mňa vypustia poradne dymiacu vetriesku, hneď rozdýchamJ . Hore mi to trvalo skoro 20 minút a do cieľa už „len“ 5 km, tak som si musela švihnúť.

V cieli ma čakal ten úžasný pocit z prežitia a vysmiata Soňa, ktorá s prehľadom zvíťazila medzi ženami! Ja som si odniesla 7. miesto, čo ma z celk. 2. miesta posunulo na 4.

Soňa: ,,Táto trať bola aj podľa mňa veľmi náročná a právom si získala názov kráľovská. Keď sme pred štartom podrobne sledovali profil trate, taktika bola jasná: Zbehnúť dole kopcom, čo to dá, vyšlapať alebo skôr vycupitať 2km kopec a už nás čaká len to 5km klesanie. Veľmi ma potešilo, keď môj ocko predbehol na biku celú skupinu a pod brutálnym kopcom nás čakal s úsmevom na tvári, aby nás povzbudil. Môj optimizmus sa však na 8km pomaly začal vytrácať, keďže klesanie sa nie a nie objaviť. Vysokohorský chodník sa stále len vlnil a keď som si myslela, že už sme asi len 200m nad Štrbským Plesom, objavil sa predo mnou pomaly sa dvíhajúci 500m stupák. Vtedy som si povedala, že ak toto už nie je posledný kopec, tak asi odkvecnem. Naštastie sa tak nestalo a na záverečnom  kilometri už stačilo iba pustiť nohy a užívať si klesanie. Počas celého behu som nevedela, kde som, čo som a už vôbec nie, koľká som. Stále som mala pocit, že ďalšia žena mi dýcha na krk, tak som sa radšej ani neobracala. Možno práve to ma poháňalo stále vpred. V cieli nás už nedočkavo čakal priateľ Juro a tatko s obrovským úsmevom na tvári.“
Večer padlo vhod vyplávanie a wellness v AquaCity Poprad.

2. etapa, 24. Júna, štart 10:00