Taký mix na výber tu už dlho nebol. Nebolo by triatlonistu, ktorý by si nevybral. V prvom regáli bol na výber Ironman. Pre tých čo sa im chce viac cestovať, ako Peťovi, tu bol Regensburg. Pre tých ostatných, ktorý majú radi detský triatlon, tu bol Balatonman, hneď u južných susedov. A pre tento nie moc dobrý nápad(?) sa rozhodol Pali a Maťo. Ďalšou zahraničnou ponukou bol šprint a krátky triatlon v rakúskom Neufelde v zastúpení mojej maličkosti, Miša, Veroniky, Andreja, Dalibora, Vlada, Danky, Joža a našich partnerov spolu s celou materskou škôlkou.
Pre vyznávačov MTB prišiel vhod kros triatlon na Gazárke u Hertlovcov. S pieskom sa popasoval Marcel, Andrej, Milan, Tomáš a Rasťo a Juraj v štafete.
A dokonca tu bol aj Aquatlon v Nitre spolu s Gabikou, Silviou, Jurajom, Ľubom, Marcelom a Rasťom.
Výsledky všetkých nájdete vpravo. Ešte tam chýbajú z cyklomaratónu BA-Jasná, kde náš člen Majo Smolinský skončil na 6. mieste.
Očakávam príspevok od chalanov z Balatonman-u. Vraj to bol zabijak. Brutál prevýšenie na cyklistike (2200m) spravilo z pretekov boj o prežitie aj pre tých najlepších.
Keďže nebudem písať o tom kde som nebol, priblížim skromne čo bolo a nebolo v Neufelde.

Nevyhral som. Chyba bola v metrixe. Koniec výhovoriek.
Dvaja boli jednoducho v ten deň lepší. Potom by som už bol moc namyslený. Takže aj tak fajn. ;)
Niektorým sa darilo viac, v tom brutálnom teple, iným menej. Jemne som si v cieli zanadával z chaosu aký tam vznikol a aj z bezmocnosti nad svojím nevládnym telom. Ešte že mi vedela odčítať z pier len Danka, aké slová som tam skloňoval ;) Áno, hanbím sa. Že ich nepoužívam častejšie ;)
No ale ne to som chcel...
Do funkcie “vyberač tombolových lístkov“ sme dosadili 10 ročného Tomáša, ktorý pre svojho kamaráta Alexa vytiahol 2. miesto v tombole- horský bike. Tváril sa pri tom, ako by to robil každý deň :) Zhrabli sme ešte nejaké ceny, medaile, fľaše vína za umiestnenia v kategóriách.
Poviem vám, ešte sa mi nestalo, že by som na pretekoch sledoval ryby na dne jazera. Keď to nejde, tak to nejde. Ruky ma boleli už pri rozplávaní, nohy aj v zjazde, keď som neťahal a na behu som stíhal sledovať, kto má aký dres, lebo len to bolo jediné, podľa čoho som spoznával, či som niekoho z tých, čo ma predbehli na biku, predbehol na behu. Plietlo sa to so šprintom a slabšími, že som v cieli nevedel vlastne koľký som. Ani oni to nevedeli. Ešte že boli čipy. Asi po dvoch minútach som počul z repráku, že som tretí a mám prísť na rozhovor. Robil som sa, že neviem po nemecky, ako “naše“ deti, keď si brali nápoje, ktoré boli na prídel na lístky, a ostal som sedieť v tieni. No čo, mali vedieť skôr, že som tretí a odchytiť si ma v cieli. Ale aj tak si ma našli ;)
Ale ja fakt po nemecky neviem ;)
Poviem vám, aj ja si občas pri pretekoch, keď to nejde, hovorím: „do riti, načo to robím, veď sa len trápim, nič z toho nemám, len to peniaze žerie, načo sa tu naháňam a snažím sa byť čo najrýchlejší, veď je aj tak jedno či vyhrám alebo som posledný, prečo sa tu vystavujem ako cvičená opica, toto je môj posledný pretek a kašlem na to, horko jak sviňa a ja tu bežím od občerstvovačky po ďalšiu, ako keby som nemal na výber...Áno, aj ja mávam občas takéto myšlienky a aj ja mám niekedy chuť to zabaliť. To je asi normálne u ľudí a iných podobných tvorov. Ale vždy to prejde a už teraz viem, že pokiaľ sa nič vážne nestane, vo Dvoroch budem zase na štarte!
Nikdy nás živých nedostanú! :)
A viete čo? Keď prídem domou, vždy sa všetci pýtajú, ako som skončil, či som vyhral. Prečo sa nikto nepýta, či bola fajn trať, či som sa dobre bavil, či som spoznal a prežil čas s príjemnými ľuďmi, či som si užil náročnú trať a ťažké podmienky, či som mal fajn deň. Ako by to stálo len na tom jednom: Koľký som bol.
Keď som prišiel z pretekov, Danka sa ma nikdy neopýtala, ako som skončil. Zo začiatku mi to bolo divné, neobvyklé. Neskôr som si uvedomil, že má pravdu. Je dôležité, či som šťastný a či som sa mal fajn a užil si pekný triatlonový deň, nie či som vyhral. Je jej jedno či som vyhral alebo som bol posledný, len aby som bol šťastný a v pohode. Veď práve preto to robíme, aby sme boli šťastný. A pokiaľ nás neteší samotné pretekanie, má to vôbec cenu robiť?

Je veľa ľudí, ktorý sa tak strašne boja prehry, že majú strach zúčastniť sa pretekov. Ísť s kožou na trh, ako sa hovorí. Nie je ten tlak vytvorený práve tým, že ľudia sú tlačený byť úspešný? Nie je to aj tým, že si myslíme, že keď nie sme dostatočne úspešný, sme tým pádom menejcenný, nepotrebný, že nemôžeme očakávať, že nás bude mať niekto rád aj takých ?
Tieto posledné preteky som si neužil. Ale spôsobil som si to sám. V hlave. Vytvoril som si na seba tlak. Bol som zo seba sklamaný, keď som nesplnil svoj cieľ. Dokonca som obviňoval iných za to, že sa mi nepodarilo vyhrať.

Aj keď som vedel už pred štartom, že nie som úplne OK a že idem len na 70% svojich možností a nedokážem ísť rýchlejšie, aj napriek tomu mi včera dlho trvalo, kým som si uvedomil, že nie preto robím triatlon, športujem, trénujem a žijem tým. Nie pre úspech, ale práve pre to, že prekonávam sám seba. Prekonať práve túto myšlienkovú krízu. Opäť získať chuť makať na sebe ďalej, byť zase lepší, nie len v športe, ale aj v živote. Opäť si užívať pretekanie aj bez úspechov. Prestať si dávať ultimátne ciele typu keď dnes nevyhrám, tak to bude neúspech, ako som si dal včera. Treba si dať za cieľ napríklad: Dnes dám do toho všetko čo je v mojich silách.
Viem ovplyvniť ako som na tom ja, ako budem pretekať ja, ale súperov neviem ovplyvniť, čiže aj tak sa človek zaoberá zbytočne tým koľký bude. Môže len do toho dať svoje maximum a uvidí čo jeho súperi.
Vždy chcem vyhrať a vždy nie som spokojný. Ale myslím, že to je správne. To ma núti napredovať.
No, trochu som sa rozpísal a o chvíľku stávam na bazén, takže posledná veta:

Užívajte si pretekanie!