Alpská vysokohorská cesta Grossglockner vedie priamo do srdca národného parku Vysoké Taury k najvyššiemu štítu v Rakúsku, ku Grossglockeru, s nadmorskou výškou 3798m. Cesta bola otvorená v roku 1935 a ročne ňou prejde skoro jeden milión návštevníkov. Jednou z najlepších príležitostí vychutnať si túto cestu na bicykli je zúčastniť sa cyklistickej časovky do vrchu, ktorá sa koná pravidelne prvý júnovývíkend. V tom čase je cesta úplne uzavretá a cyklistom sa ponúka neopakovateľná príležitosť vyskúšať si svoje sily na trase, ktorá má 27,6 km pri celkovom prevýšení skoro 1700 metrov a popri tom si vychutnať prenádherné výhľady.

Popularita týchto pretekov rastie a tento rok úspešne absolvovalo trať 2322 štartujúcich. Vzhľadom na počet účastníkov je štart v troch vlnách. Štartovať v prvej vlne bolo možné len ak pretekár dosiahol v predchádzajúcich ročníkoch čas pod 1:45. Pre účasť v druhej vlne bol potrebný čas 2:00.  My sme samozrejme nastúpili do vlny tretej a zaradili sme sa úplne na koniec fronty.

Štart bol naplánovaný na skorú siedmu hodinu ráno z dedinky Bruck v nadmorskej výške 757 metrov. Ubytovaní sme boli v Zell am see a už cesta na štart znamenala zaradiť sa do pelotónu cyklistov, smerujúcich na štart. Andrej, najskúsenejší z nás a zároveň hlavný fotograf nás presvedčil, že nemá zmysel sa tlačiť v dave, a tak kým čelo pretekov už 10 minút závodilo, my sme ešte stepovali vzadu spolu s ďalšou skupinkou Slovákov. Štartovnú čiaru sme nakoniec preťali 28 minút po štartovnom výstrele. Trošku som sa obával, či nebude hlavne zo začiatku tlačenica, ale vôbec to tak nebolo. Neviem, ako to vyzeralo viac vpredu, no okolo mňa bolo stále miesta a miesta na predbiehanie a posúvanie sa dopredu. Vyhliadol som si dvojicu cyklistov, ktorí šliapali tak akurát moje tempo, a zavesil sa za nich. Po chvíli sa okolo mňa prehnal, ako raketa, Marek. Nakoniec z nás dosiahol najlepší čas. Poprepletal sa skoro celým pelotónom až do prvej štvorstovky a skončil s perfektným časom 1:45:02. Po chvíli ma dobehol Andrej a spoločne sme to ťahali po dedinu Fusch, za ktorou na desiatom kilometri začalo stúpanie a ozajstné závodenie. Andrej trošku zaostal. Ostal som len ja a moje trápenie. Nahodil som najľahší prevod, spravidelnil dych a začal si šliapať svoje tempo. Najviac som sa obával, či vydržím alebo ma sklon a prevýšenie dobehne. Ešte pred pretekmi som zvažoval prehodenie prednej píly na trojkolečko, ale Mišo Varga to odbil so slovami, že už teraz mám prevody určené pre úplných amatérov, čo už chcem viac zľahčovať.  Stúpanie sa držalo na približne 10 percentách a ešte na 14. kilometri prišla posledná kratučká rovinka – Mýtnica a potom už len stúpanie a stúpanie. Sklon predstavoval 10 až 12 percent len v zákrutách sa zmierňoval a predstavoval vítanú príležitosť nabrať dych a sľudniť tep do ďalšieho stúpania.

Štartovanie vzadu malo svoje výhody. V jednom kuse som predbiehal pomalších pretekárov. Určite najväčší úspech zožala mamička s dieťaťom, ktoré ťahala za sebou vo vozíčku. V dobe, keď sa hrá pri váhe bicykla o gramy, ona za sebou ťahala kilogramy a asi každý, kto ju míňal alebo koho ona míňala (mala celkom slušné tempo) ju povzbudil slovne či gestom. Do cieľa nakoniec prišla zhruba pol hodinu po mne. Wow. Mne sa podarilo nakoniec preštrikovať do cieľa v krásnom čase 2:11:02 a hlavne bez zastavenia a tlačenia. Andrej prišiel 5 minút po mne. Pravda, on stihol popri tom fotiť J

Čo sa týka občervovačiek, trošku sklamanie.  Na ceste bola iba jedna a na nej nič na jedenie, iba nápoje. Našťastie som si vystačil s vlastnými zásobami: jedna gel tyčinka a dve 0,75l fľaše vody a ISO nápoja. V cieli potom ponúkali buchtičky s čajom. Dostali sme pamätnú medailu, počkali na zbytok osadenstva a vo štvorici sme ešte vybehli na bicykloch na najvyššie položené sedlo Hochtor, ktorým vedie cesta tunelom v nadmorskej výške 2503 metrov. Tu sa ukázalo, aké zradné vie byť počasie. Zatiahlo sa, ochladilo na 6 stupňov a spustil sa lejačisko. Mokrí, uzimení sme bleskovo otáčali bicykle a v tom lejaku a vetre sme najprv vyšlapali späť do cieľa a potom zjadili až na dole do Brucku. Ten zjazd bol jednoznačne najväčší adrenalín dňa. Predstavoval som si ho síce za iných podmienok ako vytuhnutý a zmrznutý tak, že som si nevedel ani nos poriadne vyfúkať alebo otočiť hlavou. Okrem nás, bláznov, sa prehnalo po ceste len pár áut a motoriek. Väčšina cyklistov bola buď dole alebo sa skryli.

Čo na záver? Túto časovku odporúčam. Krásne prostredie. Dobrá atmosféra. Užijú si milovníci turistiky a cykloturistiky, prípadne lyžovačky, ak vybehnete na neďaleký Kitzsteinhorn.