Mapa stránky :: Úvodná stránka » Hlavná stránka

Včera som opäť spoznal viac sám seba. Pôvodne som chcel vyhrať, ale toto tretie miesto ma zase posunulo o kúsok ďalej, možno viac ako prípadné ľahké víťazstvo. Ale začnem pekne poporiadku.

foto: Ladislav Adámek, Gabi Hejtíková

 
V piatok sme sa s Andrejom a Ľubom vybrali do Pardubic. V sobotu sa asi 20km od nášho Hostelu Trim, kde sme prenocovali, konal Czechman triatlon, 2. kolo českého pohára v dlhom triatlone (1,9-90-21,1). Rekordná účasť viac ako 300 pretekárov, super atmosféra, pekné trate, výborná organizácia, skvelý komentátor Vlado a cez 4 hodiny boja so sebou, s horúčavou, so súpermi, o čo najlepšie umiestnenie.

Pri večeri som chalanom povedal, že keď vyhrám, ostávame tam žúrovať aj ďalšiu noc. To som ešte netušil, že budem mať k tomu tak blízko.

Plán bol: odplávať vo vlne za prvým plavcom a šetriť sa. Na biku sa chytiť Vabroucha a Karola a udržať sa s nimi čo najdlhšie. Na beh vyrážať s maximálnou stratou na prvého 5 minút. Rozbehnúť tempo také, aby som sa posunul pred cieľom na prvé miesto.

Keďže som sa cítil veľmi dobre, videl som reálnu možnosť bojovať o najvyššie priečky. Predsa len to mal byť môj prvý vrchol sezóny. Rozhodol som sa, že pôjdem riskantnejšie, budem bojovať len o prvé miesto a buď to vyjde, alebo skončím niekde v poli porazených. Či budem 10ty alebo 30ty už potom nehrá rolu.

Realita bola však výrazne iná. Po štarte som si začal plávať svojím tempom. Štartoval som úplne napravo. Prvá dilema nastala, keď som uvidel, že práve úplne na opačnej strane pláva najrýchlejší plavec. Čo teraz, ísť svoje, alebo to zalomiť doľava, dobehnúť ho a dať sa mu do vlny. Zvolil som druhú možnosť. Predsa plán je plávať vo vlne za prvým. Dobiehal som ho až po druhú bóju, vzdialenú asi 600m. Stálo ma to dosť síl, ale povedal som si, že však potom to bude v pohode, keď budem ďalej plávať za ním.

Stále sa nad hladinou  pri nás vznášala helikoptéra a vlny mi výrazne sťažovali dýchanie a rozbíjali rytmus. Tomáš Martínek (16:08 osobný rekord na 1500m), ale stále držal vysoké tempo a ja som cítil, že to nie je dobré a mal by som zvoľniť. Ale čo teraz? Odpojiť sa a ísť sám, alebo počkať na skupinu za nami? Obzrel som sa a za nami nikto! Tak som ostal radšej za Tomášom, že keď som spálil toľko energie, tak nech to nie je úplne nanič a aspoň využijem náskok po plávaní pri cyklistike.

Na bike sme naskakovali s viac ako minútovým náskokom na skupinu pretekárov. Teraz som ťahal ja. Tomáš išiel za mnou asi 20 metrov celých cca 35km. Vrátil som mu to, že ma ťahal vo vode. Predo mnou auto s majákom, vedľa mňa motorka s kamerou a z druhej strany vrtuľník s českou televíziou.

Tu som spravil závažnú chybu, nechal som sa vyprovokovať atmosférou a išiel som rýchlejšie ako som pôvodne chcel a hlavne na čo som mal natrénované. Presne toto som vyčítal minulý týždeň Rišovi Vargovi, a teraz som spravil to isté.

Pozerám na priemerku po 30km- cez 41km/hod. Už som tušil že keď som už prehnal aj to plávanie, asi to celé nedopadne moc dobre. Ale čo už keď som sa rozhodol byť prvý alebo v poli porazených. A možno sa stane zázrak a ja to vydržím. Nestal sa :)

Na 35 km ma predbehol Matula a potom začali ďalší. A mne na 40km úplne došlo. Nemal som silu ani energiu chytiť sa tempa ani Karola ani Peťa. Zvoľnil som a dúfal som, že sa za chvíľku naštartujem znova a stále môže byť strata po biku primeraná. Lenže nestalo sa. Nešlo to ani do kopca, ani na rovine, ani ľahké ani ťažké prevody. 20km pred depom som rezignoval a napádali ma už len myšlienky, ako som to do....l,  prepálil, prečo som sa nedokázal ustrážiť a nechal vyprovokovať. Veď som vedel, že priemer 38-39km/hod je to na čo momentálne mám a nie 41km/hod. V zjazdoch som už prestal ťahať a snažil sa znova získať silu. Veľa som jedol, pil, ale nič nepomáhalo. Priemerka klesala a klesala a zastavila sa na 37,1km/hod, pritom po prvom kole som mal 39,8km/hod, čiže cca 35 priemer druhého kola!

Odpočítal som si, že som 16ty a stratu som pri poslednom mieste, kde sme sa stretali nameral niečo cez 9 minút na prvých dvoch, Zadáka a Vabrouška.

No čo už, možno sa mi to ešte rozbehne na behu a nemusí to byť až úplne prepadák. Prišiel som do depa, strata 10 minút a povedal som si, že idem hop alebo trop. Nakopnem to hneď od začiatku, veď už nemám čo stratiť a uvidím, pokiaľ mi to vydrží a možno budem ešte do desať.

Na moje prekvapenie, nebežím moc rýchlo, ale stále predbieham. Že by som nebol jediný, ktorý to prehnal na biku? Nemám rád beh keď je horko a tak som sa na každej občerstvovačke chvíľku zdržal, aby som sa dobre zavodnil a doplnil cukry. Pekná trať ubiehala rýchlo a keď som si odmeral odstup na Peťa, ktorý bol prvý, zbadal som, že som stiahol 3 minúty za pár kilometrov! Normálne som tomu nechcel veriť! Nie je predsa možné, aby všetci favoriti tak slabo bežali! Že by si to fakt tak práskli na tom biku? Po prvom 10,5km okruhu som stiahol 5 minút a prepracoval som sa na 6. miesto.

Komentátor Vlado ma motivoval svojim povzbudením a vraj vyzerá môj beh výrazne lepšie ako 5 ľudí predo mnou. Predbehol som Tomáša Martíneka a predo mnou dlho nikto a potom Karel Zadák, Martin Matula, Karol Džalaj a Petr Vabroušek, Medzi nimi malé odstupy. Približovali sa konečne mraky a povedal som si, že možno začne pršať a to mám rád a tak som trochu zrýchlil, zase s cieľom, keď už som tak blízko prvých, risknem to a skúsim ich dobehnúť, veď nemám stále čo stratiť, už aj tak som neveril, že budem čo i len do 5., po tej obrovskej strate po biku.

4 km pred cieľom som dobehol konečne Zadáka. Karla to znovu nakoplo a držal sa kúsok za mnou. O chvíľu sme predbiehali Martina Matulu. Prišla posledná občerstvovačka a dlhá rovina. Už som videl nielen Karola, ale aj Petra. Skúsil som ešte pridať, ale cítil som, že už idem úplnú hranu a už nedokážem zrýchliť. Keď som predbiehal Karola Džalaja, zrazu Karel Zadák, ktorý bežal stále za mnou, začal tvrdo útočiť, preletel okolo mňa a ja som nedokázal už zareagovať. V tom momente, pár metrov od cieľa bolo aj tretie miesto pre mňa víťazstvom.

S veľkou chuťou som zatočil do cieľa a vychutnával si vyplavené endorfíny. Zvíťazil som hlavne sám nad sebou. Aj keď sa to zdalo po cyklistike stratené, skúsil som to, bojoval som a vyplatilo sa! Veľké ponaučenie do ďalších pretekov.

Po určitej chvíli, keď som vstrebával pocity z pretekov, uvidel som na svetelnej tabuly, že som zaostal za Peťom len o 31 sekúnd. Začal som mať pocit, že som mal víťazstvo na dosah a že som možno nevyužil príležitosť opäť po rokoch vyhrať preteky českého pohára a ešte k tomu v tak nabitej domácej konkurencii. Hlavne ten kontrast, že som dokázal stiahnuť na behu takmer celých 10 minút straty a prepálený začiatok a zbytočne veľká strata po biku...

To sú situácie, ktoré už nevrátim. Už dávno som tak emocionálne nabité preteky neabsolvoval. Z beznádeje do eufórie až po reálne vnímanie chýb a čo by, keby... No veď ešte budú tento rok ďalšie preteky...

No a ako dopadli chalani?

Andrej Králik si po dvoch týždňoch opäť zlepšil osobák o 10 minút a Ľubo Bogár zistil, že aj kríza sa dá prekonať a znova rozbehnúť, hoci očakával od seba lepší výkon.

Ani ďalší Slováci sa nestartili. Karol skončil nakoniec 4. Jožo Vrábel 13. Kika Lapinová  vyhrala medzi ženami a Sveťa Lipárová skončila na 4. mieste.

Aj keď som nevyhral, ostali sme v Pardubiciach a ešte si užili večer.

Musím poďakovať riaditeľovi pretekov Tomášovi Petrovi za vynikajúcu úroveň pretekov po všetkých stránkach! Tak isto všetkým účastníkom,  oganizátorom a divákom za super atmosféru. A ten vrtuľník nech lieta trochu vyššie :)

 

foto: Ladislav Adámek, Gabi Hejtíková
viac foto: http://www.czechtriseries.cz/gallery/race/96

Andrej Orlický(andrejorlicky@centrum.sk)Bookmark: Facebook

späť