Mapa stránky :: Úvodná stránka » Hlavná stránka

Po absolvovaní prvého triatlonu dva roky dozadu bolo moje myslenie dosť lineárne. Predstavoval som si to ako hurvínek válku. Trošku potrénujem, alebo aj nie a ďalší rok dám halfa a ďalší rok šup ho celý IM. Alebo aj nie ...  :)

napísal: Ján Hrúz
admin: neupravované (fakt sa mi to nechcelo :)

 
Minulý rok sme veľmi veľa nenatrénovali, ale parádne sme si užili celú minuloročnú triatlonovú sezónu, v rámci ktorej sme s veľkou slávou absolvovali 2x olympijskú vzdialenosť. Prišla zima a aby sme už nemali možnosť cúvnuť a vytvorili na seba tlak, rýchlo sme sa s kolegom prihlásili do Viedne na halfa a polovička na šprint.

Viedeň sme poznali už z minulého roku. Vtedy sme na obdobných pretekoch absolvovali šprint. Pre úplnosť vo Viedni sa každoročne konajú dve takéto triatlonové podujatia - v máji half + šprint a júni olympijský + šprint. Škoda, že sme až neskoro zistili, že termín halfa koliduje so Sencom. Už sme boli prihlásení, štartovné zaplatené. Nebolo čo riešiť.

Nervozita u mňa stúpala s blížiacim sa dátumom pretekov. Týždeň pred pretekmi som mal prehrabané všetky videa a komentáre k pretekom a naštudované rôzne odporúčania ako absolvovať svoj prvý polovičný ironman. Samozrejme, že som patrične otravoval aj každého, kto IM absolvoval s otázkami na stravu, stratégiu, tempo, tepy, farbu moču ... mno dobre tak ten moč ma nenapadol. Čo sa týka môjho cieľa, ten bol jasný od začiatku. Dať to pod 5:45. Tomu som podriadil prípravu a toto je môj hlavný ciel na tohtoročnú sezónu. Po pravde, posledné dni, keď som zhodnocoval prípravu a stav v akom som, napriek tomu, že som urobil neskutočný progres, začal som posúvať hranicu smerom k 6 hodinám, ale tak či tak, buďme chlapi - 5:45 ostávalo v hlave ako míľnik oddeľujúci úspech od neúspechu. A pre mňa aj merítko, na koľko som sa posunul dopredu a do akej miery to môže byt odrazový mostík k budúcoročnému IM či nebodaj Norsemanovi.

Nastal deň D, upršaná sobota. Pri odjazde teplomer ukazoval sviežich 13 stupňov, aby sa po príchode do Viedne ustálil na krásnych 11 stupňoch a uslzenej oblohe. Zaparkovali sme tak, ako minulý rok v Cinemaplexe. Parkovanie nás vyšlo 25 EUR na auto. Trosku drahé, ale osvedčené. Ďalší rok by som sa už poobzeral po niečom inom. Po príchode na parkovisko už niekoľko jedincov vykladalo svoje celokarbónové zázraky, pri ktorých vyzeral môj bajk ako chudobný príbuzný. Technika nie je všetko. Ani príprava nie je všetko. Pevná vôľa ... OK, veď hádam základ je užiť si preteky a dôjsť do cieľa. :)

Zložili sme bicykle, zbalili výbavičku a na miesto prišli v čase štartu šprintérov. Zabudol som sa zmieniť. Polovička z reprodukčno-objektívnych príčin neštartovala a vystupovala v roli nehrajúceho kapitána a dôležitého člena support teamu, takže žiaden stres a naháňanie sa aby sme stihli raňajší štart šprintérov sa nekonal. Oproti minulému roku, keď polovička zistila, že nechala doma peňaženku a ja som zháňal na brehu Dunaja nejaký bankomat (na ostrove samozrejme nebol), toto bolo ležérne tempo dôchodcov. Prijemná zmena, byť niekde načas.

Toaleta, vybaviť registráciu, nadýchať sa atmosféry, vymrznúť a nakoniec v pokoji si rozložiť veci v depe. Relatívne v pohode. Mal som premočené topánky, bola mi zima, klepali mi zuby. Najhoršie bolo odhodlať zhodiť zo seba veci a navliecť sa do trikotu a neoprénu. Popri tom pršalo, že po chvíli sa mi na igelite, ktorým som zakryl veci, vytvoril slušný bazénik vhodný na akvarijné rybičky, alebo na umytie nôh po plávaní. Nalepil som gély na bajk, zakryl ich nech lepiaca páska neodmokne, zakryl sedlovku, nahodil sa do neoprénu, na uši nahodil plaveckú čapicu, dal pusu Zuzke na rozlúčku a šup sa precupitať naboso po schodoch do Dunaja. Fakt som sa tam tešil ako malé dieťa. Vo vode mi začalo byť konečne po pár záberoch teplejšie a prestalo so mnou klepať ako s narkomanom počas odvykacej kúry. Vo vodičke sa nás zhromaždilo skoro 300 účastníkov. Posledné zamávanie a konečne štart. V plávaní som dúfal v čas okolo 40 minút a očakával do 45 minul. Plávali sa dve kolá bez výbehu na breh. V prvej časti som si vytipoval plavca predo mnou s vhodným tempom a zavesil som sa mu na päty. Asi po niekoľkých minútach omrzelo moje občasné šteklenie nôh a sprosto zdrhol. Potom to bolo také trápenie, skúšanie rôznych techník plávania (ktoré by Andrej, hneď ako by ma videl, poslal v čorty :) ), sledovanie okolia a prepadanie sa na chvost plaveckého davu. Tradične mám rýchly, prepálený štart a a potom spomaľujem. V druhom kole ma dobehol Michal. Konečne nejaká známa tvár. Trošku som s nim pokecal, sťažoval sa na kŕče v nohách. Aby nevyzeral, že kecá, hneď mi jeden kŕč predviedol. Čo už, nechal som ho jeho radostiam a postupne som sa blížil k mólu, ktoré bolo potrebné podplávať a zamieriť k brehu. V cieli som sa držal rady nemíňať energiu pri výbehu a tak pokľudným tempom som dôstojne vykráčal z vody, oslobodil ruky z neoprénu, usmial sa na moju milovanú, poslal je letmý bozk  a za jej mohutného povzbudzovanie (čo sa vlečieš ako slimák, veď nejdeš do práce) som odklusal do depa. Zuzka mi hlásila čas po plávaní 43 minút. Ešte pred pretekmi zavažovali, či vôbec bude plavecká časť a zahlásili, že skracujú plaveckú časť o 200m. Nakoniec zjavne podľa časov nič neskracovali, ale to som v tú chvíľu nevedel a tak čas 43 minút bol pre mna celkom sklamanie. Na druhej strane, aspoň viem na čom mám pracovať. Veci v depe boli napriek igelitu premočené, i keď ponožky sa zachovali ako tak v suchom stave. Nahodil som návleky na ruky, ponožky, helmu, číslo, garmina, zajedol som gél. Pôvodne som si pripravil aj teplejšie veci, ale nechcelo sa mi ich dolovať z tašky a potom  bojovať s ich navlečením ako v Ratnovciach. Zase som nejaký chlap a budúci železný muž! Len aby tá hrdza nebola. Gély na moje potešenie vydržali nalepené a tak som konečne vyrazil z depa. Napriek tomu, že som mal pocit, že plávam medzi poslednými, ešte niekoľko desiatok bicyklov viselo v depe. Že by zablúdili? Ešte čas v depe. Podľa výsledkovky som ho v ležérnom tempe bez stresu dal za 4:10. Teraz kritická časť – bajk. Konečne pretekanie. Hneď po naskočení na bajk som si s pobavením uvedomil, že som nechal plavecké okuliare na krku. Nevadíííí, budem vyzerať zase ako dement. Ak by ale začalo viac pršať, mohla to byt konkurenčná výhoda. :)

Na bicykli nás čakali 4 okruhy po 22.5 km. Cyklokomputer nefungoval, ešte ze som mal garmina. Hneď od štartu bajku sa vytvoril predo mnou vláčik niekoľkých pretekárov a hneď za mňa sa pripojil Marián zo Sportdiagu, ktorý vyplával kúsok za mnou, ako som dodatočne zistil. Môj ciel na bajk časti bol prežiť, isť podľa tepov a dúfať, že to vydá priemerku nad 30. Na moje prekvapenie som sa rozbehol 34-36-38 km/h, mal som pocit, že to ide samo. Asi dole kopec, asi vietor. Povrch kvalitný, jediné kritické miesto bol prejazd klzkým dreveným mostom s esíčkom na výjazde. Pre istotu tam čakala sanitka, ak to niekto nezvládne. Našťastie som nezaregistroval nikoho, kto by im pridal robotu počas pretekov. Jazdilo sa popri Dunaji, ak by bol krajší deň, mohla to byt krásna promenáda na bajku. Tepy mi pekne spadli pod 145. Po otočke cesta späť viedla medzi stromami, čo trošku chránilo pred vetrom. Po otočke ako začal protivietor sa vláčik športovo scucol do balíka, kde rozstupy boli 1 meter a menej. Hákovanie ako vyšité, ale rozhodcovia nikde. Tempo stále také nejaké nijaké. Pôvodne som sa ich chcel držať do polovičky závodu, veď hádam majú chalani viac najazdené a vedia lepšie rozložiť sily ako ja, ale nakoniec som nevydržal a ušiel im druhej polovičke prvého kola. Popredbiehal som ešte niekoľko jazdcov. Potom ma dohnala čelná skupinka troch Rakúšanov a za nimi jazdiaceho Vabroucha. Prebiehal ma na krásnom 33.33 km. Vabrouch pekne držal odstup a Rakúšania koleso na kolese. :-) Ach jo. Druhé kolo bolo pustejšie, viac menej som ho skoro celé odjazdil s dvoma jazdcami v dohľade. Za nami nič. Pred nami nič. Tempo fajn, tepy fajn. Priemerka nad 31. Spokojnosť na duši. Bolelo ma už od prvého kola koleno, ale na to sa nezomiera. S jedným z týchto jazdcov som trošku pokecal. On potom zastal, zosadol, zamával mi. Ešte som stihol zakričať whats up, ale odpoveď som už nerozumel. Buď ho močový mechúr donútil vyhľadať stromček alebo vzdal. Spomínal, že nemá tento rok natrénované ... Škoda, že som zabudol jeho štartovné číslo. Mohol som sa zistiť podľa výsledkovej listiny ako dopadol. Po jeho odpadnutí som šľapal úplne sám. Sám sám skoro celé tretie kolo. Začali mi hlavne cestou proti vetru tuhnúť nohy, k tomu sa pridal pocit únavy a vôbec vypadol som úplne z rytmu. Chýbal mi niekto, koho by som sa držal resp. koho by som mohol dobiehať. Úplne zle. Cestu mi aspoň spestril zajac, ktorý si hopkal meter od trate. Celkove to tam bol pekný zverinec. Doslova :-) Dive kačky, zajac, nádherná labuť pristávajúca na vodnej hladine . Romantika a ja som si šlapal a šlapal a tlačil do seba gély a príležitostne  banán na občerstvovačke. Na konci tretieho kola ma dohnala trojica, ktorých som prebiehal ešte v prvom kole.  Chytil som sa ich a s nimi som dobojoval posledné kolo, ktoré bolo zase v trošku rýchlejšom tempe ako predchádzajúce, ktoré som sa dosť trápil. Záver som sa snažil jemne zvoľniť a pripraviť nohy na beh. Dobehla nás pred koncom ešte jedna dievčina a síce ma trhalo ukázať jej, aký som frajer, ale predstava 20km behu bola dostatočná mentálna brzda. Bajk som dokončil prekvapivo dobre za 2:55. S tým časom to nemusí byť márne. V depe nestrácam čas. Nahodil som boty, dal si TURBO, zhodil frajerské plavecké okuliare (drakiada sa nekonala) a vyrazil na beh.

Teraz som fakt nevedel čo očakávať. Skusmo som kontroloval tempo. Mal som pocit, že klušem veľmi zľahka, ale tempo som mal okolo 5:00 minút/km. Wow. Pôvodne som chcel ísť prvých 5 km trošku voľnejšie a potom zrýchliť,, ale teraz som nebol schopný bežať pomalšie. Mal som pocit, že to by som už začal kráčať. Proste šuchtanie z nohy na nohu a tempo stále pod 5:00. Pocit šuchtania podporovali rýchlejší bežci, ktorí sa okolo mňa preháňali. Bežalo sa 5 kol po 4km pričom do obrátky to bolo mierne do kopca. Na začiatku prvého kola som zachytil zase aj Vabroucha ako si to rútil do cieľa s grimasou v tvári. Kde sa na to chytá môj jogging. Klusal som ďalej, tepy v pohode, únava relatívne ok. Po obrátke som začal vyzerať Miša a Mariána. Marián bol za mnou asi 1km a Michala som stretol až na konci druhého kola. Tempo stále okolo 5:00-5:30, nohy netvrdli. Najhoršie bolo predposledné kolo. Trosku na mňa doľahla kríza. Cieľ  ďaleko. Možno dochádzala aj energia i keď na začiatku predposledného kola som si dal ešte gél od Zuzky a ešte jedno TURBO na finále. V žalúdku som mal z toho hotovú chemickú továreň. Nabudúce budem musieť nakombinovať viac tuhej stravy alebo zapiť kolou? Marián si držal naďalej rovnaký odstup. Michal mal toho zjavne plné zuby a postupne som sa k nemu blížil na rozdiel dvoch kôl. Lepší bežci už skončili a konečne som začal trošku predbiehať. Tempo jemne upadlo a už sa častejšie blížilo k 5:30, ale vždy som sa hecol a pridal keď som mal pocit, že priveľmi zvolňujem. Celý beh bol mierne zvlnený. Je možné, že ten pocit pomalosti som mal pri mikro stúpaniach. Posledné kolo. Ak udržím tempo okolo 5:20, tak budem mať celkový čas pod 5:30 ! Do obrátky som ešte bojoval sám so sebou ale posledné dva km sa mi išli super. Predbehol som ešte niekoľko bežcov, jedného na cieľovej rovinke. Konečný čas v cieli 5:28:44, beh pod 1:44:01. Pózovanie pre Zuzku, občerstvenie, pršiplášť, finisherské tričko, medaila. Počkal som na Mariána, ktorý dobehol 5 minút po mne. Perfektné, hlavne keď to má ako tréning na IM a skúšal aj také tempo. Mišo to nakoniec dal za 6:21:00. Rešpekt ku každému kto to dal a ešte väčší k tím, ktorí s traťou bojovali 6-7 hodín. Rýchle som sa prebalil do pseodosuchého. Finisherské tričko prišlo vhod. Postupne opadával zo mňa pocit zimy, bolesti a utrpenia na trati a prevláda euforická nálada, ktorú som z plného hrdla vyreval pri dobehu do cieľa. Asi z toho ma ešte teraz boli hrdlo :-)

Teraz, s odstupom dvoch dní, mám pocit, že som sa síce trápil, ale nebolo to také zlé, ako som sa bál. Nájdu sa skryté rezervy a ja sa už teším na ďalšie preteky. Najbližšie túto sobotu časovka do kopca Glocknerkonig a napríklad Bátovce a počas ktorých sa určite budem pýtať sám seba, bolo mi to treba ? Áno. A teším sa na ďalší rok na IM a možno aj na môj vytúžený cieľ - Norseman. V októbri uvidíme ....

Ako na záver zhodnotiť môj prvý half IM ? Preteky aj napriek ťažkým podmienky dobre zvládnuté, v prijemnej atmosfére. Ak to bude možné, rád sa naň vrátim aj o rok. Bol to závod, ktorý ma naplnil chuťou, energiou a endorfinom  do celej sezóny a zároveň mi dal ochutnať a aj pocítiť, že konečný ciel je ešte veľmi vzdialený. Nie je to 2x táto vzdialenosť, ale na druhu odriekania a tréningu a bojovania. Ale ako lezec, ktorý prekonal stenu obtiažnosti 6+ už vyzerá ďalšiu s obtiažnosťou 7-, tak ja sa už neviem dočkať ďalších vrcholov. Nech to znie ako to znie, je to myslené ako vrchol, nie ako vrchol.

Ďakujem všetkým, ktorí mi k tomuto výsledku pomohli či už trénersky, skúsenosťami alebo povzbudením. Ste fajn komunita ľudí a verím, že to tak ostane aj naďalej ...

 

JANO

Andrej Orlický(andrejorlicky@centrum.sk)Bookmark: Facebook

späť