Mapa stránky :: Úvodná stránka » Hlavná stránka

Rozhovor s Dankou

21.04.2011
15:01

Prinášame vám zaujímavý rozhovor s našou dlhoročnou členkou, Dankou Števánkovou. Najčastejšie ju môžete stretnúť na kros triatlonoch a donedáva bola známa tým, že mala krátke vlasy. Veľmi krátke vlasy :)

 
Danka, si v našom klube takmer od jeho založenia. Ako vnímaš to, že si jeho aktívnou členkou?

TTT pre mňa znamená viac ako si zvyknem sama pred sebou pripúšťať. Dostala som sa k Vám ako slepé kura k zrnu a bolo to v tom najsprávnejšom období, keď som potrebovala zmenu – dať životu nový smer a toto bola tá najlepšia forma. Navyše, triatlon bol môj detský sen, takže môžem povedať, že nesnívam svoj život, ale žijem svoj sen. 


Po dlhotrvajúcich zdravotných problémoch to vyzerá, že sa bacile umúdrili a rozbehla si svoju prípravu na sezónu 2011.

Áno, áno, veď už aj bolo na čase – rok a pol tápania bol istým spôsobom ubíjajúci. Na druhej strane, stávajú sa aj horšie veci a ja sa snažím byť realistický optimista. Akokoľvek, vyzerá to, že alternatívna medicína ma postavila na nohy – už nejaké dva mesiace pomaličky športujem (neodvážim sa tú moju polochromú fyzickú aktivitu nazývať tréningom) a brutálne si to užívam. Nechcem to ale zakríknuť – uvidíme, ako to pôjde ďalej.

 

Čo teda od tejto sezóny očakávaš?

Nič :). Život ma naučil nič neočakávať, na nič sa dopredu prehnane netešiť, pretože, keď človek očakáva, často ostane sklamaný, keď sa veľmi teší, často to nevyjde. Beriem život taký aký je a snažím sa z neho vytĺcť v danom okamihu maximum s vedomím, že budúcnosť mi to zúročí. Ale nič neočakávam.

 

Takže nikdy nič neplánuješ?

To zase nie. Je veľmi ľahké chytať ma za slovíčka, pretože som človek plný protikladov. Musím priznať, že plánujem rada a veľa. Ale potrebujem voľnosť – napríklad, napadne mi, že by bolo fajn ísť na Oravu, pozriem si vlak, zistím, že mi ide o 30 minút, za 10 minút sa zbalím, LTT chytím električku, na poslednú chvíľu si kúpim lístok a už sa veziem. Samozrejme, popri momentálnom pracovnom vyťažení, to nie je také jednoduché, ale stále mám dosť priestoru na impulzívne rozhodnutia, ktoré mi dávajú pocit slobody.

 

Máš teda nejaké plány aj do tejto sezóny?

Sú to skôr také mini-plány. Plánovanie pretekov je jedna z mojich obľúbených kratochvíľ. Po tom, čo som minulý rok luxusne rozlámala horský bike na závideniahodné 4 časti si skladám staro-nového tátoša, ktorého by som chcela prevetrať na nejakom kros triatlone. Bola by som veľmi rada, keby nám okolnosti dovolili ísť Moraviamana – chceli by sme ho dať s drahým ako štafetu a dúfame, že zlomíme ešte jeho tímového kolegu, aby priložil ruku k dielu. Ak sa bude sezóna ako-tak vyvíjať a budem môcť aspoň čo-to natrénovať, rada by som šla svoj prvý half. Nechala by som si to na koniec sezóny a rovno do kopcov na Pilmana. 

Dokonca ani my sme netušili, aké veci stváraš za našim chrbtom. Najprv nás prekvapíš gitarovo-speváckym koncertom a teraz ako šéfredaktorka časopisu Cyklorelax. Prezraď nám o tom viac.

Je to len akési pokračovanie detských záľub. Od raného detstva som sa venovala všakovakým aktivitám. Medzi inými som chodila do ZUŠ-ky na akordón a gitaru a keď sa dalo, písala som. Doma by som našla aj nejaké tie ocenenia, ktoré mi budú pripomínať mladosť, keď raz príde na návštevu ujo Alzheimer :). Hudbu som chcela ísť dokonca študovať, ale v deň podávania prihlášky som sa rozhodla inak a nikdy som to neoľutovala.

No a Cyklorelax... Na jeseň, keď som mala trochu viac času, som sa vďaka kamarátovi dostala k ľuďom z vydavateľstva Sportmedia a začala som s nimi spolupracovať – najskôr nejaké menšie veci, preklady a postupne sa to rozbehlo. Sadli sme si aj ľudsky aj pracovne, a tak mi ponúkli svoj nový projekt. Robiť v časopise bol ďalší z mojich snov, nikdy som sa však neodvážila snívať o tom, že raz sa v niektorom budem môcť až takto „šéfovsky“ realizovať. Dôvera, ktorú som dostala ma teší a dúfam, že naplníme svoj cieľ – namotivovať čo najviac „hobbíkov“ - mladých, seniorov, mamičiek, rodín s malými deťmi, atď., aby športovali.


Chystáš pre nás ešte nejaké prekvapenie? :)
Jasné, milujem prekvapenia :))).

 


Momentálne máš asi 20 aktivít (spev, gitara, akordeón, doučovanie angličtiny, učiteľka, prekladateľka, redaktorka, športovkyňa, ...), kedy ich všetky stíhaš? Spávaš vôbec niekedy? :)

Nestíham :). Vždy ide niečo na úkor niečoho iného. Pre „pracovné“ záležitosti momentálne zanedbávam napríklad šport a muziku. Ale nerobím si z toho ťažkú hlavu. Čas venovaný mojim aktivitám je podmienený okolnosťami. Boli časy, keď som sa viac venovala hudbe, pretože som mala kde a s kým hrávať, ale momentálne sa viac venujem písaniu, pretože mám kam písať. Mojou výhodou je, že všetky zo spomínaných vecí ma bavia, takže neriešim čomu sa venujem; riešim to, či to robím naozaj naplno – či žmýkam svoj potenciál do poslednej kvapky. Istým spôsobom som perfekcionista, ale dokážem si neuveriteľne užívať pozitívnu spätnú väzbu – je to pre mňa signál, že som na dobrej ceste a dodáva mi to energiu pokračovať a ďalej na sebe pracovať.

Ďakujem ti za odpovede, ešte jedna otázka nakoniec - kde sa cítiš najlepšie: na Orave, v Bratislave, v Trnave alebo v Čechách? :)

Pozrime že sa, aká záludná otázka :).

Každému miestu vdychujú dušu ľudia a ich vzťahy – na Orave mám tých, ktorí mi dali do života najviac a od ktorých som bola ešte donedávna bytostne závislá. Jedine vďaka nim môžem robiť všetky moje „aktivity“, keďže ma vo všetkom podporovali, hoci sami seba museli (niekedy až priveľmi) obmedzovať. Viem, že akékoľvek „ďakujem“ im vyslovím, nikdy nebude korešpondovať s tým, čo pre mňa spravili. Aj preto sa snažím robiť veci čo najlepšie, aby mohli byť hrdí a videli, že ich námaha nevyšla nazmar.

Bratislavu milujem (chápem, že som si práve poštvala proti sebe 99% Slovenska, ale nezvyknem sa hanbiť za vlastný názor). Je to pre mňa mesto a miesto, ktoré mi ponúklo možnosti, ktoré by som inde nedostala a množstvo super ľudí, ktorí robia život plnohodnotnejším.

Trnave vďačím za veľa. Na 5 rokov, ktoré som tu strávila spomínam veľmi rada a často, ale musím priznať, že mesto ako také mi nesadlo a miestny dialekt tiež nie je zrovna balzam pre moje stredoslovácke uši. Návrat do týchto končín je vždy trochu nostalgický a zároveň opradený pavučinami nezabudnuteľných spomienok.

V Čechách bije moje srdce, život zrazu nadobudol iný význam a zmysel, stal sa plnší a ja som moc vďačná tomu, ktorý rozumie (nielen) mojim slovám...

foto: Ján Flajžík a internet   

Andrej Orlický(andrejorlicky@centrum.sk)Bookmark: Facebook

späť