Stále som sa veľmi dobre cítil medzi seberovnými hobbíkmi, strácal som sa v dave, súperil som hlavne sám so sebou a vždy sa mi akosi podarilo utiecť pred zberným autobusom – sanitkou - na konci pretekárskeho peletónu - naložili kohosi iného . Keď som sa po posledných vianociach znovu trochu zaguľatil od klobás a sladkostí zo stromčeka dúfal som , že som z najhoršieho vonku.

 

Problém je v tom , že ma aj v 48 rokoch strčia plávať na tréningoch do dráhy s „deťmi“ vo veku tretiny mojich šedín, a hanba mi nedovolila byť horší . Pravdou je , že moje víťazstvá na tréningoch mi vydržali vždy len pár týždňov ( že Fifo ? ) a tak som sa vždy tešil,  keď dobrí rodičia poslali týchto mlaďochov na pol roka do Ameriky , a netrpezlivo  vyhliadam ďalších nováčikov, aby som si pocit sebavedomia mohol popestovať znovu pár ďalších týždňov.

 

Zrada však prišla z radov mojich vlastných „Hobbíkov“ .

 

Na našich dedinských predsezónnych pretekoch na 10 km v Majcichove , na CSOB polmaratóne a na Devíne to ešte vychádzalo. Všade sa našli priatelia spolubežci , ktorých som tesne pred cieľom predbehol ( väčšinov z Age Group 70+ ) ale akosi to fungovalo, aj keď tie dve maličké 60 + angličanky , ktoré s maratónskym číslom hrdo kráčali na 4 tom kilometri do kopčeka od Manderlu k Hlavnej pošte pod Michalskú bránu ( preboha ako vy chcete zabehnúť maratón , keď už tu nevládzete – vidieť, že nečítam články nášho Gauča o možnosti prepáliť triatlon pri výbehu do kopčeka z vody do depa ) ma svojim cupkaním na 18 km dali úplne v pohode, a ja ani neviem ktoré nohy ma doniesli do cieľa polmaratónu, lebo moje to neboli .

 

Aj na triatlonoch v Senci to fungovalo , už som popri našich nováčikoch , ktorí bezradne poskakovali v depe, vyzeral ako skúsený matador, aj keď mladosť v podobe Fifa mi dala lekciu o súťažnej taktike. Nechal ma odtiahnuť polovicu víchrovej rovinky proti vetru do Blatného a kým som zhodil prevod na otočke, bol preč :-) Pravdou je , že som ho ani poriadne nevidel, lebo moje –4 dioptrie som zabudol v bežeckých teniskách v depe . Dokonca aj moju hlavnú súperku Blanku Nagyovú som tentoraz o 110 m porazil ( ďakujem Blanka ).

 

Zrada a prúser nastal v Dvoroch. Ešte som hrdo utiekol Andrejovej snahe „nasadiť“ ma medzi eliťákov, tým , že som sa zaregistroval s číslom 1, prvý medzi hobbíkov, len mi neskoro došlo, že moji hlavní súperi a ochrancovia pred náručou zberného voza sa dali cestou „pol“ šprint triatlonu Fera Bernátha a ja som ostal, aj keď ešte medzi hobbíkmi, ale pevne v pazúroch pretekajúcich eliťákov. Našťastie podobnú chybu spravilo ešte pár spolukolegov a tak to ešte v Dvoroch nebolo také hrozné, aj keď bol pri plávaní problém trafiť v tej bačorinke k bóji a nevyplávať na okolité polia spojené po povodniach so štrkoviskom. 

 

Dielo bolo dokonané v Ďanovej.

 

Andrej vypočítavo musel vstávať z Trnavy učite pred treťou ráno, aby bol prvý pri registračnom pulte. Keď sme blúdiac dorazili tesne pred deviatou k rybníku v Ďanovej Andrej už víťazoslávne mával mojim štartovným číslom zo skupiny Eliťákov a lístkom na guláš ..

A toto mal byť môj vrchol sezóny, vysnívaný prvý Olympijský Triatlon. Pred rokom mi Martin všetci chválili. Plávanie v bazéne ( ak chceš stačí len 1000 m ), cyklistika ujde a krásny beh Gaderskou dolinou , keď už nevládzeš tak po otočke 5 km mierne dolu kopec v tieni stromov do cieľa. Tak to bol vytypovaný môj supertriatlon !!!

 Všetko bolo však inak. Plávanie v rybníku mi nevadilo, aj keď striedanie 23 a 14 ° vody na 5 tich metroch som ešte nezažil, hrdo som pustil Eliťákov dopredu ( kolečko mi predsa nedajú ! ) , plávem si za nejakým žltým plavkovým , kope , tak ho predbieham a ostáva akosi ticho a kľud ( to som taký rýchly ... ) keď tu zrazu zistím , že ticho vzniklo tým , že som netrafil ľavú bójku , a som už skoro pri pravej . Myšlienka  blicnúť si dostala po chvíľke váhania ťažký hák od poctivosti hobbíckej triatlonovej duše a vrátil som sa tak skoro 100m a poctivo oboplával čo som mal. Depo už bolo podozrivo prázdne , ale ešte stálo .

Kde je dedinka Folkušová sme sa nikdy v škole neučili, a pri rozjazde sa ani ten kopec tam nezdal taký strmý. Keď som sa však v eufórii adrenalínu zavesil v prvom stúpaní na kolegov z Dvorov tak som si definitívne zarobil na prúser. Stvrdol som ja štolverka a začala schovávačka pred motorkou uzatvárajúcou štartovné pole. Druhé kolo mi to vydržalo, mladý motorkár si myslel , že posledná je nejaká kočka, tak ju poctivo trápil a poháňal túrovanim pred sebou. V druhom zjazde ma predbehli „Eliťáci a na zjazde mi dali 500 m ( od 55 ky som brzdil :-)) a keď som už takmer zosadal na treťom stúpaní k tej prekliatej Folkušovej, došlo k najhoršiemu. Míňal ma motorkár, doprevádzajúci „ poslednú“ kočku a skoro mu oči vypadli keď ma zbadal : „ Ty trénuješ ? „ zhučal ! moja odpoveď bola len akýmsi zamrnčaním , ale prezradilo ma štartovné číslo – nechal kočku kočkou a trápil pol okruhu mňa J. Tak som mu hrdo utiekol na zjazde späť a už som sa tešil na beh. Depo už bolo poloprázdne, zdravili sme sa na okruhoch už len s pár kamarátmi, ale aj tí sa postupne vytrácali. „ Kde sú moji milovaní hobbíci, kto mi toto vykonal, že sa tu musím sám trápiť medzi eliťákmi ? Dotrápil som sa tesne po troch hodínách , eufória z výkonu bola veľká , len v depe už nervózne podupkávajúci vojaci čakali na toho, čo si zoberie ten posledný bike z posledného kúska stojana, čo tam ešte ostal z už rozobraného a odprataného depa.

Tak som si spratal pakšametle a tlačiac bike do auta som hľadal v stane guláš . Jasnačka, žiadny guláš, žiadne pivo už len kofola. Tak som zdopoval litrom kofoly a „ spokojný pochodoval , vlečúc za sebou to , čo bolo ešte ráno hrdou namakanou triatlonovou postavou,  do auta J. Len Orličák sa spokojne pochechtával – netušil som prečo. :-)

 

Reálne som zaváhal o svojom cieli – dať na rok half ironman – viem len , že na trati do Folkušovej to nebude .

 

Aj som testoval cyklistiku v ten pamätný týždeň končiaci Bátovským 37°C peklom  dal som vtedy v sobotu 80 Km na hrádzi do Gabčíkova , ale keby dunajská voda v Gabčíkovskom kanáli nemala tých svojich 20 °C tak neviem ako by som dopadol, lebo 3 litre vody čo som viezol so sebou sa vyparili ešte pred Vojkou na 30 tom km. Takto si nádejný Hobbík triatlonista utužuje svoje sebavedomie a veľmi rozumiem tomu , čo zažili chalani z Ironteamu v Bátovciach .

 

Krásny Čuňovský triatlon už len zavŕšil peknú druhú triatlonovú sezónu, aj keď ma trochu škrelo, že ma na cieľovej páske predbehla – mňa namakaného triatlonového veterána :-) - akási pekná kočka , ktorá si len odskočila z akvabelovského bazéna na svoj prvý triatlon :-) . Ako trénuje bike v tých pekných plavkách , namaľovaná a so štipcom na nose som nepochopil , ale bola lepšia ako ja !!!  Musím skontrolovať tie Orlického tréningové plány :-)

 

 A tak sa vrátim k vlaňajšej otázke – Prečo práve Triatlon ? – Práve pre toto všetko, pre krásne súboje z „deťmi“ na tréningoch o víťazstvo na tých 6 x 50 kach naplno ,  pre úžasný pocit zo znovuvládnutia svojim telom , pre spálený nos z Gabčíkovskej hrádze, pre 80 ročného Tiborka Vaňa ktorý hrdo súperí so všetkými aj so svojimi 8 mimi krížikmi na chrbte ,  pre ten úžasný pocit, keď sa pohne naraz takmer 4000 ľudí spod Devínskeho Brala , pre ten strach či dokážem to čo som si zaumienil a rok som na tom makal , pre výzvu skočiť nabudúci rok spolu s 2000 ďalšími hobbíkmi do jazera v Sankt Poeltene a vytrápiť sa na half ironmanovskej trati – a samozrejme pre ten dobrý guláš , čo sa na mňa zatiaľ neušiel :-) :-) :-)

 

A Orličák dobre vedel , že tých mojich 34 bodov z Ďanovej potrebuje náš Triatlon Team Trnava na to , aby sme porazili Levičanov a skončili druhí v Slovenskom pohári klubov !!!!! Takže nie každé trápenie ( a radovanie sa ) je márne .

 

Preto práve Triatlon :-)