Plán bol jednoduchý. V piatok cesta do Paríža, v sobotu registrácia a odovzdanie bicyklov do depa, v nedeľu preteky a potom cesta domov. A hlavne sa dobre zabaviť a užiť si náš prvý triatlon na olympijskej vzdialenosti. Počet štartujúcich presiahol číslo 1600, boli sme preto zvedaví, ako to celé zvládneme.

Samotná cesta prebiehala bez problémov, rovnako ako aj  low-cost ubytovanie v hoteli F1. V sobotu sme najprv nasávali (aké krásne slovo) atmosféru uličiek Paríža a špeciálne ich blšieho trhu, kde ponúkali všetko možné od gýčových metrákových záhradných sôch až po zbierku starých platní či šatstva. Okolo jednej sme nakoniec konečne dorazili na registráciu. S parkovaním nebol absolútne žiaden problém, jednu ulicu od Eiffeovej veže bolo rozsiahle podzemné parkovisko.

Priamo pod Eiffelovkou bolo na moste Léna umiestnené depo, ktoré práve skladali a ktoré sa rozprestieralo v piatich radoch po celej dĺžke mostu. Oproti Eiffelovej veži na druhej strane Seiny (na Trocadére) bol hlavný stan, kde prebiehala registrácia, boli tam aj stánky sponzorov a cieľ pretekov. Proces registrácie prebehol rýchlo a plynule. Vôbec nebolo poznať, že je zaregistrovaných okolo 1700 štartujúcich.

Každého z nás označkovali modrým náramkom. Vyfasovali sme batoh, plátenú tašku na odloženie vecí v deň pretekov a nejaké drobnosti od sponzorov.  V batohu boli pribalené aj rôzne praktické informácie, okrem plánika pretekov aj upozornenie, že voda v Seine ani zďaleka nedosahuje hygienické normy, preto pretekáme na vlastné riziko. Ani to nás však neodradilo a odnášame bicykle do depa, kde na nás cez noc počkajú.

Na druhý deň po veľmi ťažkom vstávaní, balení vecí a parkovaní sme nakoniec načas dorazili na štart. Odkladanie vecí prebehlo rovnako plynule ako registrácia deň predtým, bez dlhého čakania a naháňania sa. Nahodili sme sa do neoprénov, skontrolovali výbavičku a húfne sme sa presunuli peši po nábreží o tri mosty ďalej na štart plaveckej časti pretekov. Je skoro ráno, štart je naplánovaný na 8:10 a niečo cez 1600 zaregistrovaných pretekárov zaplnilo celé jedno nábrežie Seiny. Paríž sa pomaly zobúdza, my už sme však plní adrenalínu a očakávania.

Naskákali sme do Seiny, ktorá bola prekvapivo teplučká a doplávali pod most, ktorý tvoril pomyselnú štartovnú čiaru. Po štartovnom výstrele sa had plavcov rýchlo roztiahol, takže tradičné fackanie vo vode nebolo o nič horšie ako pri ostatných triatlonoch. Plávanie po prvý most bolo nekonečné, potom som však našiel svoj rytmus a plávalo sa mi výborne. Po výbehu z vody nás osprchoval celý rad spŕch, potom už bolo len treba nájsť ten svoj bicykel v obrovskom depe.

Prvé depo som zvládol rýchlo a bez mojich tradičných zádrhelov. Spokojnosť mi vydržala prvých pár stoviek metrov a skončila pri defekte zadnej pneumatiky. Náhradu som, samozrejme, použil včera, pri defekte prednej pneumatiky, ktorý som riešil pri ukladaní bicykla do depa. Čo teraz? Najprv som sa snažil v dave cyklistov odchytiť Miša, ale v tom húfe ľudí to bola blbosť a nadávajúc som dotlačil bicykel na štart a odovzdal čip. Čakalo ma však šťastie v nešťastí. Pribehol ku mne jeden organizátor a ukázal mi stánok s cykloservisom vedľa depa. Našťastie môj čip ešte neodovzdali, v servise mi chlapík ochotne dal náhradnú dušu a pretekanie mohlo pokračovať.

Nabudený adrenalínom som osamotený začal dupať do pedálov uličkami Paríža až do Boulonského lesíka. Hodinky mi prestali fungovať ešte počas plávania, takže prejdené km som iba odhadoval. Zrazu sa však predo mnou začali rojiť ostatní pretekári, dokonca som dobehol zuzku a spoločne sme došliapali do cieľa cyklistickej časti. Trasa bola dosť nešťastne zvolená. Neboli to klasické 2 okruhy, ale jeden okruh, v rámci ktorého sa jedna časť išla dvakrát. Ja som si omylom, ako som išiel s davom, skrátil trasu a vynechal jeden miniokruh a mišo zase nejakým záhadným spôsobom aj s celou skupinkou cyklistov zle odbočil a potom sa späť napojil na okruh, ale predĺžil si trasu o niekoľko km. Stačilo pritom lepšie ustriehnuť križovatky a hlavne nerobiť žiadne slučky, ale pripraviť radšej dva normálne cyklistické okruhy.

Nasledovala bežecká časť, ktorú tvorili dva okruhy a ktorá sa tiahla po oboch brehoch Seiny. Hneď na začiatku sme museli vybehnúť na Trocadéro a potom veľkým oblúkom sme sa vracali späť pod Eiffelovku a k depu. Občerstvovačky boli každých pár kilometrov, výborne vybavené - k dispozícii boli keksy, ovocie, cukor, iontové nápoje, obyčajná voda a cocacola.  Prekvapivo profil trate nebol rovinatý, ako som očakával ale obsahoval aj dve stúpania. Príjemné spestrenie. Samotný beh som zvládol bez problémov. Jediným mojím osobným problémom bolo množstvo pretekárov, ktoré ma počas neho predbiehalo. Niekto ale musel byť za slimáka a dvíhať ostatným sebavedomie. :) V cieli nás čakala medaila, bohaté občerstvenie a precízna masáž. Až na ten dvojitý defekt, chaos na cyklistickej časti, ktorý vyústil až do diskvalifikácie mnohých pretekárov. Po správnosti som mal byť diskvalifikovaný aj ja, nebyť zdržania spôsobeného defektom ktoré bolo väčšie ako čas, ktorý by som strávil na trati, takže som nebol v okruhu "podozrivých".

Výsledný dojem? Výborná atmosféra a ak lepšie vyriešime logistiku cestovania do Paríža a ak to okolnosti umožnia, rád si to ďalší rok zopakujem.

napísal: Ján Hrúz