Mapa stránky :: Úvodná stránka » Hlavná stránka

Môj prvý Slovakman

18.08.2010
20:44

napísal: Jozef Heinrich

Slovakman-a som sa chcel zúčastniť už od tých čias ako som začal s chalanmi trénovať. Dá sa povedať, že to bol taký môj sen. Chcel som zažiť atmosféru takého dlhého preteku, boj samého so sebou a radosť v cieli. Zatiaľ som o tom len čítal a počul, nevedel som to pustiť z hlavy. Musel som to vyskúšať. Tak som sa prihlásil a nervózne odrátaval dni do štartu.

 
Posledné minúty pred štartom

Stojíme na brehu jazera. Pár ľudí sa ešte rozplavuje. Voda má príjemnú teplotu 23-24°C. Myslím, že organizátori vybrali veľmi pekné jazero. Je tu čistá voda, okolo sú stromy, proste idylka. Počasie je výborné, pod mrakom, ani teplo ani zima. Som plný očakávaní, že "čo to dnes bude". Hlavou sa mi preháňajú všelijaké myšlienky. Asi najväčšia neznáma je, či dokončím, alebo nie. Aké to asi bude celý deň na nohách. Nepríde nejaká veľká kríza, alebo zranenie, kôli ktorému budem musieť skončiť? Dokážem ešte na maratóne bežať, alebo len dokráčam ? Mottom dnešného dňa je pozitívne myslenie. Kto chce absolvovať veľkú lekciu pozitívneho myslenia, myslím, že by sa na pretek mal prihlásiť.

 

Ozýva sa štartovný výstrel a ja sa lenivo skladám do vody a začínam plávať. Chalani hovorili, začiatok plávania neprepáliť. To mi nerobí problém. Plávam si svoje tempo a hľadám si miesto v balíku. Možno idem pomalšie ako by som mohol, ale mám rešpekt, nezrýchľujem, ešte toho mám veľa pred sebou. Kolá ubiehajú pomaly, nemyslím na to, koľko ich ešte zostáva, proste plávam. V poslednom kole mi začína byť trochu zima, teším sa na bicykel, že sa najem a zohrejem. Škoda že vo vode sa nedá jesť :).

Dokončujem posledné kolo, vidím, že ľudí na brehu už ubudlo. V depe stretávam Andreja, pýta sa ma, že "ako ?". Hovorím "dobre, len mi je trochu zima".

 

Sadám na bicykel, a tlačím prvú snickersku - na odporúčanie Maťa Baláža. Dík za radu Maťo, keby som jedol len tie hnusné gely a športové tyčinky, asi by ma vystrelo. Mám pocit, že mi to nejak nejde, asi som moc vyhladol na plávaní. Prichádzam pred Nitru na otočku, zdá sa, že všetci ma už predbehli. Nevadí, hlavne ak dokončím. Hoci aj posledný. Konečne sa začínam rozbiehať. Trať je pestrá a rýchlo ubieha. Nie sú na nej žiadne dlhé nudné úseky. Po ceste stretávam chalanov, nie som tu celkom sám, hovorím si. V piatom kole na mňa prišiel hlaďák, no našťastie občerstvovačky boli dostatočne pripravené aj na takéto situácie a náporu odolali. Za obeť padli aj dve snickersky prilepené na rám bicykla, ktoré mali slúžiť ako posledná záchrana. Posledné kolo, vchádzam do Nitry. Trochu ma prekvapuje, že trať vedie cez svetelnú križovatku a nikto tam nie je. Ešte že je zelená.

 

Prichádzam na štadión, kde sa začína bežecká časť. Aký asi ten beh bude ? Vybieham do prvého kola a s prekvapením zisťujem, že nohy poslúchajú a bežím si v pohodičke 6min/km. Keby to takto vydržalo, dal by som maratón za 4:12, čo by bol pre mňa výborný čas. Užívam si však len do 4-tého kola. Potom ako keby ma niekto ovalil. Nohy ťažké, bolí ma asi každý sval v tele, hlava sa točí, je mi zle. Zdá sa, že moje telo toho už má na dnes tak akurát a dáva to dosť zreteľne najavo. Najlepšie čo by som mohol urobiť je zabaliť to a hodiť sa do teplej vane. No predstava dobehnutia do cieľa je silnejšia a poháňa ma stále dopredu. Aj z tvárí ostatných pretekárov vidno, že toho majú už plné zuby. No nevzdávajú. Ani ja nie. Dochádza mi, prečo má pretek taký drsný názov a prečo je víťaz každý, kto dokončí. Je to boj samého so sebou. Kto porazí sám seba, zvíťazí. Skúšam chvíľu kráčať, trošku to pomáha. Takýto chôdzo-beh praktizujem až do konca preteku. Telepaticky priťahujem cieľ, ale on nie a nie sa priblížiť. Ešte aj ten čas ako keby nevládal. Strašne sa vlečie. 

Konečne sa dostávam na koniec, blížim sa ku štadiónu. Dostávam sa do eufórie a zrýchľujem. Nohy ma už nebolia, cítim sa skvele. Bežím ľahko ako keby som si len pred chvíľou vybehol niekam do lesa. Ako keby to, čo som dnes absolvoval bolo len dávnou spomienkou. Prebieham cieľom a som neskutočne sťastný. Tak predsa som to dokázal. Vyhral som.

 

Myslím, Slovakman je jedinečný pretek, krásny a ťažký zároveň. Nedá sa to opísať slovami, treba si to skúsiť.

Moja vďaka patrí organizátorom za to, že vôbec na Slovensku takýto pretek máme, Andrejovi za to, že bol ochotný sa mi venovať, chalanom za spoločné tréningy. O rok pôjdem znova, vylepšiť svoj nový osobák :)

 

napísal: Jozef Heinrich

foto: internet : http://picasaweb.google.com/118128746460650802263

Andrej Orlický(andrejorlicky@centrum.sk)Bookmark: Facebook

späť