Hľadám ale žlté čiapky PRO pretekárov. A tie nikde. Hm, asi som mal ísť na ten brífing. Zrazu vidím 3 kusy. Je to Jožo s Marekom a ešte niekto tretí. Asi ani oni neboli na brífingu, pretože zrazu bežia cez celú pláž, preskočia dvoje zábrany a začínajú skákať do vody. Pre istotu som sa opýtal slečny v organizátorskom tričku, že kde majú štart profíci.  Ukazuje smerom k loďkám a kajakom asi 60 metrov od brehu. Pozerám na hodiny. 12 minút do štartu. „Pohodááá. Ešte sa aspoň rozplávam“. Pomyslel som si a začal ľahko plávať za chalanmi. Jozef vyzeral ako nevybuchnutá časovaná bomba, a tak som radšej vynechal moje vtipné poznámky, ktoré ma napádali. Napríklad som nechápavo pozoroval profíkov ako 10 minút od štartového výstrelu svojim plávaním na “mieste“, stále posúvajú kajaky pred nami ďalej a ďalej od brehu, zatiaľ, čo ja som strečoval a rozplavoval sa za nimi. Nechápal som ich nedočkavosť a pokus, mať čo najlepšiu štartovaciu pozíciu. Pritom nás bolo iba 50 a kopec miesta pred nami ! Myslím, že aj usporiadateľ si všimol že zo 60m sa stalo skoro 100 a tak štartuje preteky asi dve minúty pred siedmou.

Zase pre mňa nepochopiteľné, začínajú všetci prvé metre nejako rýchlo. Nenechávam sa strhnúť a tak začínam hneď svojím tempom. Postupne predbieham jedného pretekára za druhým. Pozerám nad vodou, kde sú prví. Sú asi 10 metrov. A tak pokračujem pohodovým tempom. Dobre sa mi pláva, voda je čistá, priezračná a hoci až príliš teplá. Mohlo sa ísť aj bez neoprénu. Tipujem 24 stupňov. Dobieham čelo pretekov. Až v cieli som zistil, že jeden ejčgrupák išiel na rekord trate a štartoval asi na druhej strane, lebo sme ho vôbec nezaregistrovali. Ten nás niekde bokom musel obehnúť. Postupne sa prepracovávam na tretie miesto. Tempo je pre mňa akurát, ale hovorím si, že len tak z recesie pôjdem dopredu, nech to Slováci, čo sledujú doma na nete priamy prenos majú zaujímavejšie, keď spomenú, že „Swim lídr is Slovak Orliky“ Takže asi 500metrov ťahám asi 10 člennú skupinu. Predo mnou pláva kajak a za sebou ťahá nejaké lano. Lezie mi s tým na nervy, lebo mi to občas prebehne po tvári. Tak som ho za to chytil a potiahol. Kajakár si to konečne uvedomil a odplával trochu ďalej. Z boku sa zase striedajú loďky s kameramanmi a fotografmi a nad nami neustále lieta helikoptéra. Občas spravia poriadne vlny a rozhadzujú mi tým tempo. Po 1500m prichádza červená bója a točím doľava. Stačilo. Zaraďujem sa na 3-4 miesto. Marino pláva strašne neefektívne vedľa mňa a dva krát ma “prefackuje“ jeho divným frekvenčným štýlom. Ja dva zábery  a on tri. Nechce ma pustiť do háku za druhým pretekárom tak sa skúšam dať za neho. Tam ďalší bojovník. Ani ten ma nechce pustiť do vláčika. Za sebou teda plávalo 9 pretekárov a ja vedľa nich. Čo teraz? No musím počkať, kým sa niekde spraví diera a tam sa vopchám, alebo môžem ísť zrovna na prvé miesto a ťahať to. Tak čakám a plávam ďalej vedľa Marina. Aspoň nemusím sledovať kam plávam, ako keby som plával prvý. Po 3 kilometroch vchádzame do kanálu asi 20 metrom širokého. A tu začína hukot a krik. Ako na MS vo futbale. Ako keby všetci mali vuvuzely. Tu sa trocha zrýchlilo, utvorila sa medzera a tak som sa mohol zaradiť za Marina. Na dne asi 1 meter podo mnou vidím asi 70 centimetrovú šťuku, ako sa ani nepohne medzi rastlinami. Možno bola skrehnutá od strachu z toho hukotu.

A je tu výbeh z vody. Vybieham na 5 mieste (teda 6 tom – ten plavec, čo sme o ňom nevedeli, vyplával za 44 minút, ale rekord neprekonal) hneď za neskorším víťazom. Rozopínam neoprén a poklusom idem k depu. Beriem igelitku s číslom 24 a vchádzam do stanu. Tu to všetko lieta ako na vojne. Dávam prilbu, gely do dresu, hádžem neoprén, okuliare a čiapku do igelitky a vybieham zo stanu. Tu podávam veci pomocníkovi, ktorý ich ukladá do boxu. Zrazu zisťujem, že som z tej skupiny posledný. Asi preto, že všetci si dávali prilbu až počas behu k bicyklom. „Ale to sú len nepodstatné sekundy“ hovorím si. Počas behu si ja zase dávam prvý gel. Nasadám na bike a prvý zádrhel. Vyvliekol sa mi suchý zips na tretre. Ale keďže som úplne pokojný, v kľude ho dávam za chodu naspäť, sťahujem tretru a dávam sa do aero pozície. V diaľke vidím Marina a ďalších ako sa mi postupne vzďaľujú. Nemám na to, aby som im stíhal a navyše tepy ukazujú vysoké čísla, takže nahadzujem svoje tempo. 27 mička predo mnou ide docela dobré tempo, a tak idem asi 20 kilometrov za ním asi 20 metrov. Aby som bol dostatočne ďaleko na to keby chcel “striedať“, čo som ja nechcel. Obiehame číslo 95. Ten tu čo robí? Pomyslel som si. (Profíci mali čísla do 60) To bol ten plavec, čo som vtedy nevedel.

Až na prvom kopci na 30 kilometri nás dobieha 10 členná skupina spolu s Michaelom Weissom. Obiehajú ma akurát v tom najstrmšom mieste. Čo teraz? Skúsim to s nimi? Radšej ich skúsim dobehnúť v zjazde. A tak som aj skúsil. Dobehol som 11 členného hada a na konci 27 a pred ním nejaký ejčgrupák. Nakoniec sme my traja stratili kontakt a išli zase svoje tempo. Každých 20kilometrov bola občerstvovačka, kde bolo všetkého dosť a aj gely som zbytočne vozil svoje. Perfektne zohraní pomocníci, profesionálne zvládali podávanie aj pri vysokých rýchlostiach, hoci boli väčšinou  v kopci.

Čakám na obávaný kopec na 60 kilometri. No popravde, čakal som niečo ťažšie. Tu nás dobiehajú ďalší traja triatleti a chytáme sa ich tempa. Na asfalte napísané naše mená a nápis Triatlon Team Trnava. Kopec divákov ako na túr de frans a na vrchole Vlado Baron a jeho rodinka + Juraj Králik s rodinou a ďalší Nitrančania, čo  prišli povzbudiť aj nás. Vlado mi kričí: „24 miesto a 13 minút na prvého.“

V hlave hneď prebiehajú prepočty. Tak to dostanem asi poriadne nasekané. Ale zase sa musím šetriť na maratón v horúčave, čo ma môže ľahko doraziť. A tak ideme teraz 5ti dole. Jediná nebezpečná zákruta a pretekár predo mnou nepochopiteľne nebrzdí a tak si to opiera do zábran. O pár kilometrov nás opäť dobehol. Asi ho to dosť naštartovalo, lebo nás roztrhal a dvaja odišli a ostali sme traja. Ja stále cca 20 metrov za predposledným. Oni stále 7m. Motorky s rozhodcami stále behali okolo nás. Ale všetci okolo mňa išli férovo. Hoci vraj za nami išli 60-100 členné skupiny.

Od 80km ma začali bolieť kríže. „To dúfam nie!“ Dúfam, že sa nezopakuje Almera 2008, kedy som kvôli krížom posledných 50km išiel vystretý 30km/hod. Prekonával som bolesť  a hľadal pozície, kedy ma to nebolelo a nepichalo. Najlepšia možná bola zo sedla a tak som každú možnosť ísť zo sedla využil.

Koniec prvého 90 km okruhu sa blíži, otáčam okolo kužeľa na 24. mieste, otec ma povzbudzuje medzi stovkami divákov. Na kompiutri 36,7km priemerka a čas 2:24. No to nie je zlé. Cítim sa dobre a tých 4:50 by mohlo nakoniec byť. Trať je kopcovitá, ale rýchla, kvôli minimu zákrut, kde treba brzdiť. Je tu iba jedna otočka okolo kužeľa a tri zákruty, kde treba viac pribrzdiť, inak sa dá ísť takmer stále v aero pozícii. Blíži sa 120 kilometer a ten prvý ťažký kopec sa mi ide lepšie ako pred tým. Soľné tablety sa mi rozmočili na ráme a tak ich obsah lížem z namočeného prsta. Toto musím nabudúce inak vymyslieť. Kilometre ubiehajú a mňa konečne prestáva bolieť chrbát. Neviem ako je to možné. Na 140km pozerám na tester a ja vlastne vyjazdievam. Hm, kríže nebolia, tak skúsim ísť dopredu našej trojice a potiahnem to teda, lebo sme dosť spomalili. Po pár minútach pozriem dozadu a tých dvoch nikde! Ide sa mi zase dobre a pohodlne. Do prdele, však ja som tam asi zbytočne s nimi “zaspal“! Na 150km mi Vlado na kopci kričí 28. miesto a 33 minút na prvého. Diváci ma zase namotivovali, hudba hrala presne do môjho tempa (asi ho DJ prispôsobil mne, lebo som išiel sám).

Prepočty hovorili na stratu 40 minút a tak to aj bolo. Kompiutrík ukázal priemer 35,6km/hod a 177 kilometrov a čas 4:54. Marino musel ísť 41km/hod priemer! Vo výsledkoch som potom pozrel tých dvoch, čo som s nimi zaspal na biku a na tých posledných 40km som im dal 6 minút, čo ma trochu nahnevalo, lebo som mohol ísť asi o pár minút lepšie, keby som neišiel podľa nich.

Do depa prichádzam so skupinou 4 triatletov, ktorí ma dobehli pred cieľom cyklistiky, takže som na cca 30 mieste. Neuveriteľné sa stáva skutočnosťou. Vybieham z depa a začína popŕchať! Zbehnem ešte na minútu a pol na vécko a vybieham na maratón. „To musím využiť !“ Začal som tempom 3:50/km. Išlo sa mi perfektne a musel som sa brzdiť. Ale tepy ukazovali o 5 tepov viac ako som plánoval. „Toto asi nevydržím, ale radšej využijem dážď a pod mrakom a v tom horku, čo bude, mi asi aj tak dojde.“ Popŕchalo asi 10 minút a do 15teho km bolo fajn, potom zase horko. Do 15 teho som bežal presne ako Marino, lebo sme sa stretli na rovnakom mieste. 20 kilometer a prichádza prvá kríza. Musím spomaliť na cca 4:30. Je teplo a zároveň veľké vlhko  z vody  čo sa vyparuje po daždi. Našťastie sú občerstvovačky veľmi často. Pijem kvantá vody, koly a jonťáku a dávam gel každú druhú občerstvačku.

Počas behu stretám aj Slovákov. S Jožom si búchame a skoro mi utrhne ruku. Bolí ma rameno asi ďalší kilometer :-) povzbudzujem aj Andreja, Mira a ďalších. Mareka potľapkám po chrbáte a to je posledný krát, čo ho vidím bežať na jeho cca 13tom kilometri. Peťa obieham o okruh a pýtam sa ho či sa nepomýlil a nevynechal pol okruhu, lebo ma prekvapuje, že už má za sebou cca 14 kilometrov! A nie! Na svoj prvý IM ide perfektne! Otec mi kričí, že Silvia je už na behu. To bola posledná informácia, ktorú som potreboval pre pohodové pretekanie až do cieľa.

Na čísle mám meno a tak veľa divákov povzbudzuje kričaním aj môjho mena. Atmosféra je fakt motivujúca a vždy, keď bežím okolo centra pretekov plnom divákov, mám problém neprepáliť tempo.

Chvíľku bežím 4:10 a chvíľku 4:40. Je to divné. Ale nie je to až také zlé, lebo stále niekoho predo mnou dobieham. No jo, možno som mal začať tempom 4:00/km a dal by som to nakoniec za 2:50-55. Ale kto vedel ako to s tým dažďom nakoniec dopadne. Ešte jedna minútová zastávka na vécku. Síce zbytočná, lebo to boli len plyny, ale vždy lepšie ako to skúsiť pustiť počas behu a plyny by to neboli :-)

Na 36km bežím okolo lavičky a oškieram si o ňu poriadne nohu. No už fakt mám toho dosť! Strácam aj rovnováhu. Ale dá sa s tým bežať. Aj tak ma už bolí celý človek, tak jedna bolesť navyše už nevadí :-)

40ty km a ja vidím Rakúšana Fruwirtha. „Toho musím dať !“  Niekoľko krát vyhral Ironman v Podersdorfe. Ale lýtko bolo proti. Už som za ním na 10 metrov a dostávam kŕč do lýtka. Do riti! Musím spomaliť! A 500m pred cieľom ma predbieha profík Longree. To nie je možné! Vbieham, teda lepšie povedané motám sa smerom k cieľu a vidím 8:49:00. Tak to nie je až také zlé! Čas ma potešil, lebo som čakal čas okolo 9 hodín. Dávajú mi účastnícku medailu na krk a skoro padám k zemi. Fúha, mám po tom! Bola to paráda! Hoci o kilometer ďalej cieľ a asi dokráčam a nie dobehnem. Práskol som si to poriadne. Aj preto som spokojný, lebo som dal do toho nakoniec všetko, čo bolo v mojich silách. Škoda tých pár taktických chýb. 10 minút dole a okolo 10 miesta by bolo krajšie, ale na Havaj by to aj tak nestačilo, takže z mojej strany spokojnosť. „Plavecky a bežecky mám na nich. Ten bike musím nabušiť a do 10. miesta na Ironmanoch nemôže byť problém.“ Povzbudzujem sa do ďalšieho tréningu.

Kráčam s jedným s usporiadateľov do stanu (myslel, že cestou niekde odpadnem – mal som fakt dosť) a tu s chuťou jem žemľu zo syrom a šunkou, ako keby to bolo to najlepšie jedlo na svete. Na veľkej obrazovke sledujem, ako vbiehajú do cieľa ďalší Slováci a užívam si zaslúžený oddych.

foto: internet