Takže znova. Je piatok, telefón držkuje, že je najvyšší čas rozlepiť krytky očných búľv (05:50!!!). S námahou si overujem, či fakt musím ísť už hore, predsa len nie som zvyknutý takto skoro skákať na nohy. Žiaľ, je to tak. Dobaľujem ešte nejaké rýchloschnúce, pot od tela odvádzajúce handry a začínam nakladať pseudoteamové auto. Predštartová kontrola: oblečenie, ionťák, gely, tyčinky, bike, helma, atď., asi mám všetko. S odstupom času sa musím pochváliť, že sa mi podarilo opäť nič nezabudnúť, teda okrem kuracej šunčičky, ktorú som chcel mať na raňajky ďalšie dni. Prvé medzipristátie v tomto daždivom ráne je v Small Cat City. Nakladám pána X, či vlastne terra, no proste Marcela. Na rozdiel odo mňa, zvyknutý na takéto vstávanie vyzerá  čulo. Naskakujeme grifom UPS-áka (rýchlo, veď zásielky čakajú) a koráb smerujeme na malý Rím, sem-tam kočka, sem-tam dym.  Rýchlo naloďujem Maťa a Mateja a s takmer švajčiarskou presnosťou pristávam pred hlavným hniezdom šéfeho, alias Gauča. Po kontrole správnosti údajov na palubnej rezervácii, získavam od kopilota súhlasné stanovisko na nástup 5/6 a 6/6 člena našej posádky, najmladšiu zverenkyňu Simonku a jej sparinga Dizzyho. 8:04:21,56 hlási šéftréner: "Odchod!".  1,2,3,4 plný, radím 5.prevodový stupeň a kvíliace turbo dáva vedieť, že je v ideálnych pracovných obrátkach.  Azimut je cca 10°, cieľ sa nachádza na súradniciach  48°46′36″S 17°41′56″V, no dobre, dobre, ideme proste k Starej Turej do rekreačnej oblasti Dubník I. Cestou duchaprítomne vytrúbime Jozefa za súčinnosti Maťovho prostredníka. Zdravé štengrovanie musí byť. Už, už to vyzerá, že z prvého cyklistického tréningu nebude nič, lebo takmer celou cestou prší. Našťastie opak je pravdou a po preťatí cieľovej pásky sa zhodujeme na tom, že po vybalení ideme na to, štart 10:30.

 
Dejstvo prvé - spomienka.

                Pre niektorých áno, pre niektorých nie. Všetci sú dochvíľni, vyrážame načas. Spomienka preto, lebo ako prvé absolvujeme okruh, ktorý sme šli minulý rok na sústredení s Triklubákmi. Zo Starej Turej cez prdky do Myjavy, odtiaľ už cez solídnejšie prdy smer CZ, tesne pred hranicou  "Dolavaaaa" na Sobotište, Kunov, Prietrž, Brezovú až do Myjavy a už len také ľahšie vyjazdenie späť na Dubník. Čo však čert nechcel, ideme cez "úplne neznámu" obec Hrašné a míňame zvláštnu ničnevraviacu tabuľu  na milej budove s nejakým web odkazom. Zhodli sme sa na tom, že si ho zapamätáme a pozrieme čo to vlastne tam ponúka tá firma. Hmmmm, denné menu tam vyzerá celkom dobre. No nič, na takéto veci nie je čas!!! Prvý tréning za nami a veru aj je voľačo cítiť. Kto to tu s tým buldozérom aj nahrnul tie vlny!!!!  Dávame obedík, tichého šlofíčka s vedomím, že druhá fáza bude asi bolieť. A dopredu vravím - bolela.

Dejstvo druhé - 7km=700m??

                Uvedená rovnica je síce na prvý pohľad nerovnica, ale musím konštatovať, že je to predsa len rovnica. O čo vlastne teda ide? No predsa o poobedňajší tréning č.2, ktorý bol síce krátky (30km), ale len papierovo. Vyrážame z Dubníka cez Túrurúru smer Javorina. Stúpa to v podstate od začiatku, najprv len pozvoľna až k padáku do Hrnčiarového a tu doľava začína tá rovnica. Pred nami je 7 km na Javorinu s prevýšením niečo cez 700 metrov. Obieha nás nejaký lokálny Džony v ružovom, asi veľký fanda práve prebiehajúceho Gira. Na Javorinu však nemieri, asi nechce ostať v hanbe (i keď viac verím hypotéze, že by si z nás spravil trhací kalendár). Užívam si esťe chvíľu teplo skupinky a kvalitu cesty, lebo viem že oboje o chvíľu skončí. A je to tu. Na ypsilone doprava a som chvíľu sám. Len chvíľu, lebo asi o 3 minúty ma dobieha Andrej H. Hovorím si, že sa aspoň nebudem nudiť. Povrch dosť žalostný, ale nie je to ešte čistý cyklokros. Andrej získava náskok asi 5 metrov, ktorý drží cca 1 km. Tu sa na neho doťahujem za jeho hlasného "chválenia" tohto milého stúpania. Som rád, že ľudia vymysleli zopár vybraných slov, pri ktorých vyslovení hneď viete, koľká bije. Ja som ich hltal, zato on hovoril aj tie, čo som zhltol. Ja si to ďalej lámem 39-25 a uvažujem, prečo tam vlastne nemám 27. Predsa len ten Andrejov kompakt sa tu krúti krajšie. Prichádzam hore, kde už vyzivujú nudou tí lepší na čele s kaučom. Šéfe velí "Odchooood". Prichádza moja časť dnešného kabaretu, kedy budem ja ten, čo bude hrať prvé husle. Ako našľapujem, začujem ešte odniekiaľ zozadu "Lubo, a choď opatrne, lebo sekneš". "Jasnéé" vravím si v duchu, nechať si ujsť takýto zjazd je ako kúpiť si veterník bez krému. Ale predsa to nepúšťam úplne, lebo aj tá troška asfaltu, po ktorej zjazdujeme, je mokrá od neustáleho mrholenia. Ale predsa sa na tacháči ako prvá cifra , dvoch ukazuje 5 a na okamih dokonca aj 6. Cestou zisťujem, prečo sa motor na babete neuvarí. Zima na prsty jak sviňa, totálne skrehnutý už s problémami brzdím na križovatke, kde sa čakáme. Pokračujeme už len zrýchleným presunom na ubytovňu, kde prezúvame tretry za tendži a dávame si prechodový klus v podobe dvoch kolečiek okolo jazera. Rybárov ako maku, všetci na nás pozerajú ako na zjav. Stretáme Jozefa, ktorý ma totálne zabije otázkou:" Prečo bežíte opačne?". Tak on ide sám a my bežíme traja, a vraj opačne. Pche! Väčšinou dokážem ľuďom vrátiť nahrávku, ale toto som nečakal a je to pre mňa gól.

                Večer završujeme družnou debatou pri pivečku, nealku a večeri. Ako to ráno zle vyzeralo, tak dobre to nakoniec dopadlo.

Dejstvo tretie - Na kašu, na kašu, to je vôľa moja.

                "Gong oznámil desať hodín, 2 minúty a dvadsaťšesť sekúnd" a zrazu "prásk". Už som chcel prehodiť moje z predošlého dňa rozmrdané nohy cez sedlo, keď niekomu totálne strelila duša pri hustení. Javorina sa mstí za to, že sme ju včera pokorili, takže nás čaká menšie zdržanie v podobe opravy Andrejovho defektu. O chvíľu už všetci nahustení, najedení a vyvetraní vyrážame na najdlhší tohto víkendový výjazd. Cez kopaničky ako Cetuna prichádzame až na hlavný ťah CZ-Nové mesto. Kúsok sa vezieme dole vetrom a v Moravskom Lieskovom ideme smer Dolné Srnie. Takmer úplne mŕtva lokálka, super na tréning. Cez Nové Mesto prichádzame až do Čachtíc, opäť trošku ponaťahujeme reťaze výjazdom pod Čachtický hrad. Hore občerstvovačka, Andrejov zákaz na Jozefovu adresu, aby prestal používať najmenšiu palacinkáreň na kľukách. To sa niekomu jazdia tieto kopce na troj-píle. Ja zase ako jediný dostávam inštrukcie k zjazdu, aby som niekoho nezvalcoval a tak. Opäť to známe "Jasné!" a už letím. Možno už teraz by som mohol vychváliť moje obutie, ale nechám si to až k Bradlu. Dolu sa lepíme do jedného balíka a naberáme kurz Vrbové. Nami zostavený vláčik mašíruje solídnym tempom vpred za občasnej gentlemanskej prosby, aby predný ukazovali diery tým vzadu. Za Vrbovým odbáčame na krásnu asfaltku do Prašníku, kde si Peťo pochvaľuje, že toto je niečo pre jeho Zippy. Všetko pekné sa však raz skončí a je tu opäť cyklokrosový povrch až do Košarísk. Padá rozhodnutie, že dáme aj Bradlo keď sme už tu. Na úpätí opäť počujem mne dôverne známe „hore sa počkáme“. Tak si šliapem svoje, tepy už odzrkadľujú únavu, ale pocitovo je to zatiaľ ešte fajn. Po krátkom oraze  na vrchu prichádza opäť môj čas. Ruky by som vybozkával tomu kto robil tú cestu hore. V každom oblúku je tak krásne naklopená vnútorná strana, že letím ako horúci nôž maslom. Tento zjazd patril top. Vrátim sa ešte k môjmu obutiu, ktoré má veľký podiel na mojich zjazdoch. Plášťovky Elite Pulse od Tufa držia akoby som išiel po koľajniciach. Každú ďalšiu zákrutu idem istejšie a rýchlejšie. Uvedomujem si že raz ma to určite niekde čaká, ale ako sa hovorí „Dovtedy sa s džbánom chodí po vodu, kým sa nerozbije“.  Ostáva mi dúfať, že môj je nerozbitný. Dole sa delíme na dve skupiny. Časť ide už späť a my ešte dáme okruh cez Košariská a Polianky do Myjavy. Z Košarísk už na 12% chytám odlepa, ale chlapci zvolňujú  pod vrcholom aby som ich dobehol. Darmo tieto kopce dávať na Powercrankoch  je slušný záhul. Viac sa o tomto viac či menej známom tréningovom prostriedku zmienim v pripravovanej recenzii. Z Myjavy zakončíme dnešnú stodvadsiatku po lokálke cez Poriadie a Papraď. Na Dubník prichádzam ako týždeň žutá orbitka, ale s pocitom, že to stálo fakt zato. Dúfam, že našlapanie týchto kopečkov využijem v sezóne.

Dejstvo štvrté – očistec.

                Počasie už nepraje a núti nás k náhradnému programu, ktorým je plaváreň v Myjave. Celkom milý plavčík nám vyhradil dve dráhy, takže sme sa nemuseli biť s verejnosťou. I keď 7 ľudí na 25m dráhu tiež nie je málo. Pocápali a pofackali sme teda myjavskú vodu a tréning zavŕšili polhodinový ľahkým klusom v družnej debate.

                Večerná dodatočná oslava gaučových narodenín a trošku obžerstva ukončili dosť ťažký deň.

Dejstvo piato-šieste – aquatlon alebo čo.

                Ináč sa asi ani nedajú nazvať nedeľné tréningy, ktoré boli vzhľadom na počasie bežecké, alebo skôr plavecko-bežecké. Raňajší výbeh na Javorinu bol fakt hustý. Sám ako palec som opäť míňal tabuľu ukazujúcu znaky 14%. Fučák na hranici orkánu, Dážď ako z krhly,  krížom cez cestu zvalený strom, oproti predvčerajšku úplne iný kraj. Tu by bolo na mieste dať si asi po facke, že sme vlastne vybehli. Nieže psa, ale ani rohožku by som nevyložil do takéhoto počasia. Zlé, zlé, zlé. Poobedný rozlúčkový hodinový beh ,okorenený kráľovským šprintom nebol až taký kritický, aj keď bolo treba zvládať zabahnené prívaly vody z polí križujúce cestu. Tu by premokli aj gumáky. Mokrý ako mrciny sa vraciame Jamajským šprintom na chatu a definitívne končíme s výrobou laktátu na tomto sústredení.

A celkovo? Termín dobrý, partia tip-top (škoda tých čo chýbali), počasie s nami vybabralo a miesto bolo tiež super. Ostáva len dúfať, že najazdené kiláčiky sa premenia len v tú najlepšiu formu a že čo nevidieť absolvujeme opäť takýto spoločenský výjazd. Vďaka všetkým zúčastneným, škoda všetkých nezúčastnených a hor sa do triatlonovej sezóny.