Môj Slovakman 09

Tak a keďže sa nikomu z nášho teamu zatiaľ nechce napísať článok o Slovakmane 2009, tak to skúsim opäť ja. Tento raz sa budem snažiť, aby to nebolo moc nudné ako väčšina mojich slohov a zároveň, aby som ako naposledy nerozpútal neželanú diskusiu a nechal na pokoji pokojnú vodu slovenského triatlonu.

Možno to nebude nikoho zaujímať, ale chcel by som, aby aspoň moji zverenci brali tento môj príspevok ako Povinnú literatúru :-), lebo ešte sa musíme toho veľa učiť a nie len z vlastných chýb a skúseností.

Príprava na Nitru bola viacmenej bez tréningového plánu, formou sparingu s mojimi tréningovými zverencami. Mal som hlavne dosť nabehané, ale okrem pretekov, všetko v nízkej intenzite v tempách od 4-8 min/km. Cyklistika bola v úzadí, lebo na ňu moc času a hlavne síl neostávalo. Plávanie bolo jediné pravidelné a v dostatočnej kvalite. Hoci ráno o šiestej je pre mňa dosť ťažké dostať sa do vyššej intenzity.

Takže z nejakého toho hýbania sa som sa chcel umiestniť čo najvyššie a vlastne ma zaujímalo iba víťazstvo.

 Počas ľahkého posledného týždňa som si pripravil detailný plán na čas pod 9 hodín. Bolo v ňom zahrnuté všetko potrebné pre maximálne využitie môjho súčastného potenciálu. Kedy a čo piť, jesť, kedy ísť na WC, aké tepy držať, aký odstup si nechať na Karola a Filipa po biku, presné odmeranie 500m na bežeckej trati na kontrolu tempa, aké zvoliť oblečenie...

Jedol som približne 2 a pol hodiny pred štartom a sústavne pil malé množstvá vody na dostatočnú hydratáciu. Rozbehať ani rozbikovať som sa neišiel. Iba som sa rozplával asi 300m.

Po odštartovaní bolo dôležité hneď od začiatku plávať svoje tempo a neprepáliť. Bolo zaujímavé vidieť (ako aj na ostatných pretekoch), koľký to rozbehli na čas pod 50 minút a vyplávali tak iba dvaja. Ešte na cca 200m som plával asi na 10 tej pozícii.

Pod vodou na hodinkách som si kontroloval tepovú frekvenciu a sústredil som sa na techniku a dýchanie na každý tretí nádych. Problém bol už hneď po prvom okruhu. Stále mi padala plavecká čiapka (asi bola XXL) ale hlavne, začal som sa prehrievať a rástli mi z toho výrazne tepy, čím som sa dostal do neželanej vysokej intenzity. Snažil som si nalievať do neoprénu každých cca 300m vodu, ale moc to nepomáhalo. Tak som radšej zvoľnil a posledné kolo som sa zaradil za Čecha Tomáša Nahorniaka, ktorý vyplával prvý (nakoniec preteky nedokončil). Posledných 200 metrov som si v hlave premietal ako budem postupovať v depe a zároveň som si kvôli tomu, aby som nemusel zastavovať počas biku, ešte viac “prihrial“ do neoprénu.

Depo som spravil ľahko a rýchlo. Podľa mojich medzičasov mi trvalo 50 sekúnd od výbehu z vody po nasadnutie na bike. A to všetko som sa snažil robiť s minimálnou stratou energie. Totiž pri všetkých dlhých triatlonoch dosiahne pretekár maximálnu tepovku práve pri výbehu z vody do depa a tým môže prísť zbytočne o dosť veľké zásoby glykogénu, ktoré budú potrebné neskôr. Preto to treba minimalizovať a radšej nešprintovať.

Po plávaní som mal asi minútový náskok na Filipa a ešte viac na Karola a ten som ešte zväčšil kvalitným depom.

Dal som si hneď ešte v depe prvý gel a vyrazil na trať cyklistiky.

Počas celej cyklistiky som dodržoval plán – každých 20 minúť jesť (striedať tyčinka, tyčinka, gel) a minimálne každých 10 minúť piť (cca 1,5-2 dcl). Keďže bolo dosť teplo, na pitie som využíval každú vhodnú chvíľku. Vypil som asi 8 litrov vody a Enervitu a zjedol 3 celé tyčinky Enervit a 5 gelov.

Hneď od začiatku som sa snažil držať naplánovanú intenzitu a frekvenciu 100-105 ot/min.

S intenzitou bol trochu problém, keďže som bol dosť prehriaty z plávania kvôli vysokej teploty vody a použitia neoprénu. Musel som ísť asi 10 km výrazne pomalšie, až kým sa tepová frekvencia dostala na požadovanú úroveň. Tesne pred otočkou, asi na 25 Km ma dobehol Karol s Filipom. Chalani išli o dosť rýchlejšie a držať ich tempo by bola pre mňa samovražda. Takže som pokračoval ďalej svojim stanoveným tempom, ktoré som mal vypočítané na 4:53-5:00- priemer 36-37 km/hod. (Nakoniec som išiel za 5:03.)

Na 90 km som mal stratu na Karola 6 minút a z toho mi vyplývalo, že tempo je dostatočné dokonca aj na moje naplánované víťazstvo.

Zaujímavé bolo zistenie, keď ma Stanislav Cibulka predbiehal v zjazde v tom najstrmšom úseku, že obaja sme ho išli bez šliapania a neuveriteľne rýchlo okolo mňa prefrčal. Dal mi iba aerodynamikou cca 50 metrov na danom kopci. Normálne som si skontroloval brzdové čeľuste, či mi náhodou nešúchajú o koleso. Nie. Vtedy som si uvedomil, čo dokáže kvalitný bicykel, kolesá, prilba...

Naplánovanú tepovú frekvenciu a frekvenciu šliapania som držal až približne do 150 km, keď prišla prvá menšia kríza, pravdepodobne s dehydratácie a musel som spomaliť a poriadne sa doplniť tekutinami aj jedlom. Keďže som si neustále kontroloval čelo pretekov a hlavne Karola (Filip už vzdal) a veril som, že mi strata 15 min na Karola bude dostatočná na predbehnutie na behu, radšej som sa sústredil posledných 20-30km cyklistiky na občerstvovanie a netlačil moc do pedálov.

Keď mi v depe ohlásili 17 minút na Karola, pomyslel som si, že som to trochu s tým spomalením prehnal a že to bude dosť ťažké v tom horku stiahnuť na maratóne.

Prepočítal som si, že by som mal na neho stiahnuť cca 3 minúty za 7 km okruh. Zároveň som sa ale musel držať mojej momentálnej kondícii a držať si svoju intenzitu a frekvenciu kroku.

Pri vybehnutí som si odskočil na minútku a potom rozbehol stíhačku tempom 4:05-10 na kilometer. Frekvencia kroku 84. Odstup som si stále kontroloval a všetko vychádzalo na to, že Karola predbehnem v poslednom okruhu, čo bolo dostatočné. Keď sa okolo polmaratónu ochladilo pred búrkou, bezproblémov som mohol zrýchliť na tempo 4:00/km. Stále som si ale nechával rezervu na prípadný finiš s Mišom alebo s Karolom. Na občerstvovačkách boli fajn ľudia a vždy mi poskytli všetko, čo som zakričal. Aj to prispelo k minimálnej časovej strate a spomaleniu počas behu.

Na cca 32 km, keď začalo riadne pršať, na rozdiel od môjho pohodového behu bez výrazneho problému s únavou alebo funkčnou stránkou môjho tela, mi začali rapídne tuhnúť stehná. Už som nemohol držať tempo a spomalil som postupne na 5:00/km. Teda mohol, ale pri doterajšom tempe som začal dostávať dosť prudké kŕče, tak som radšej spomalil na maximálne možnú behatelnú rýchlosť bez kŕčov. Vtedy som rozmýšľal už len nad tým, aby som nedostal taký krč, že nedobehnem do cieľa a prakticky som sa snažil už len o udržanie tretieho miesta.

Počas behu som zjedol 12 gelov (každých 15 minút jeden) a na každej občerstvovačke som pil (striedal som voda-jonták-voda-kola). Mišo Kulich ma predbehol ešte v prvom okruhu a prakticky do 32 km sme bežali cca 100m za sebou. Na posledných 10 km som stratil na Miša 9 minút. On to tempo udržal až do cieľa, čím sa mu podarilo to, od čoho som mal aj ja kúsok. Neviem príčinu mojich problémov so stehnami. Pravdepodobne za tým bude výrazná zmena teploty (z cca 30 na 15 stupňov), s čím moje kvadricepsy nesúhlasili. Ťažko povedať. Možno chýbali soľné tablety, ktoré by som chcel niekedy vyskúšať.

Myslím, že som dokázal dostatočne preniesť môj súčasný potenciál do pretekov. Je to hlavne o poznaní toho, čo si môže pretekár dovoliť. Už podľa tréningov viem odhadnúť, ako rýchlo dokážem ísť na pretekoch. Hlavne správne tempo, správna intenzita, neprepáliť začiatok každej disciplíny, pravidelné dopĺňanie energie, tekutín a potrebných minerálov. Ironman sa preteká s "časom" a prispôsobenie sa tempu iného pretekára môže mať nechcené dôsledky. No a značnú časť výkonu tvorí psychická odolnosť. Aj ja som mal krízu, hoci nie veľkú, lebo už viem, ako ich predchádzať. Ale keď príde, treba s ňou bojovať. Vtedy sa spoznáš, aký si. Aj o tom je Ironman. Človek ide často na hrane a veľmi ľahko sa dá tú hranicu prekročiť. Potom treba následne spomaliť, aby sa telo dostalo do optimálneho stavu a pokračovať ďalej. Žiadna nasilu držaná vysoká intenzita nemá úspech. Nikdy nemôžeš ísť rýchlejšie ako to, načo máš skutočne netrénované!

Chcel by som ešte vyzdvihnúť výkon Silvii a Tomáša.

Silvia išla veľmi dobre a môj predpoklad sa naplnil. Spravila si osobný rekord o viac ako hodinu! Aj trénovaním popri zamestnaní sa dajú dosahovať kvalitné výkony. A to ešte nepovedala posledné slovo. Ešte musí popracovať na cyklistike. Ako aj ja :-)

Tomáš išiel svoj prvý dlhý triatlon a na to aké mal obavy, zvládol ho perfektne.

Marcel mal síce na viac, ale osobný rekord tiež o takmer hodinu poteší. Tu chýba ešte aby sa dokázal správne kontrolovať a nezačínal nad alebo príliš pod svoje možnosti.

No a Martin vyhral 3 ks Metaxi a taktiež si spravil osobný rekord, hoci mal na to ísť dnes o pár minút lepšie.

Pri tých krutých podmienkach, aké boli v sobotu si výkony všetkých zúčastnených zaslúžia pochvalu. To boli pravé preteky pre Železné ženy a mužov. A železní sú aj organizátori, ktorí to zvládli perfektne, na čele s Vladom a Paľom.

A.Orlický

   foto: Andrej - Triklub FTVŠ