Prečo práve TRIATLON?

Neviem na to asi odpovedať jednou vetou. Pre mňa je to šport, pri ktorom nájdem všetko čo moja duša a telo potrebujú pre plnohodnotný život. Nie len potešenie z pohybu, radosť z dosiahnutia športových cieľov. Veľkú úlohu hrá pestrosť. Rôznorodosť vo všetkých smeroch. Môžem si vybrať, čo mi je najbližšie. Preteky vo veľkomestách alebo v prírode, na rovine aj v kopcoch, vo vysokých  teplotách a vlhkosti, alebo v chladnejších kútoch našej zeme. Keď mám chuť na rýchlosť a dynamiku, vyberiem si krátke trate. Keď túžim spoznať svoje vytrvalostné schopnosti a psychickú odolnosť, postavím sa na štart Ironman-a. Keď chcem zažiť atmosféru obrovského množstva burácajúcich fanúšikov, viem, kam si ísť zapretekať. Opakom môže byť rodinná atmosféra z množstvom kamarátov na pretekoch “doma“.

Ale nie je to len o pretekoch. Aj tréning môže byť veľmi pestrý. A to nie len plávanie, beh a cyklistika. Mám rád vysokohorskú turistiku, bežecké lyžovanie, MTB. Tento úžasný šport ma baví nepretržite už celých 18 rokov! To je už teda poriadne dlho. Predtým sa mi plávanie zunovalo už po 5-tich rokoch. Čím to je?

Určite je to aj perfektným zázemím a priateľmi, ktorých stretávam pri triatlone. Možno aj tým, že som dosiahol niekoľko úspechov a mal možnosť prežiť množstvo zážitkov a vidieť svet, či už na pretekoch alebo sústredeniach.

Ale asi najviac ma uspokojuje, keď myslím na svoj súčastný vysnívaný cieľ, ktorý chcem dosiahnuť a počas tréningu cítim, ako sa k nemu stále každým záberom, šliapnutím, alebo krokom približujem. Či už tým cieľom sú konkrétne preteky, umiestnenie, alebo len dostatočná kondícia na dokončenie pretekov. Tréning je to, čo ma baví najviac. Keď je odvedený na 100 %, vtedy som spokojný.

Šport je pre mňa o spoznávaní, súperení a boji so sebou samým! Súperi sú až na druhom mieste.

Hnevá ma, keď na pretekoch nedám zo seba všetko to, na čo mám natrénované, keď nebojujem do konca, alebo nedodržím stanovenú taktiku. Hnevá ma, keď viem, že som nebol na tréningu dôkladný, keď som si niečo zľahčil, alebo naopak som sa neovládol a išiel som vo vyššej intenzite ako som mal. Hnevá ma to, lebo ma to vzďaľuje od mojich cieľov. Ale hlavne ma to hnevá preto, lebo sám seba nedokážem stopercentne ovládať a nedokážem sa na seba spoľahnúť.

Ale posúva ma to ako osobnosť ďalej. Spoznávam svoje nedostatky, svoje silné stránky.

Naopak, keď ovládam svoje telo a myseľ presne tak, ako vo svojom vnútri chcem, teším sa z toho. Vždy je pre mňa dôležité, aby som bol spokojný sám zo sebou. Iba vtedy si dokážem naplno vychutnať tréning a súťaženie. Bez ohľadu na výsledok. Pokiaľ spravím maximum, čo je v mojich silách, vtedy príde ten pocit zadosťučinenia. Nikdy nie je dokonalý, lebo vždy sú nejaké chyby a nedostatky, ktoré treba ďalej zlepšovať. A to ma motivuje k ďalšiemu tréningu. Dokázať si, že to zvládnem.

Športovec vlastne pracuje nie len na svojej výkonnosti, ale aj na svojom egu. To neznamená, že po úspechu musí byť namyslený. Môže ostať skromný, len si bude viac veriť, poznať sa a vedieť, že sa môže na seba spoľahnúť.

Všetko to zažívam pri triatlone. A nie len to. Je to túžba niekam patriť, mať okolo seba ľudí s rovnakými záľubami, mať sa s kým porozprávať na témy, ktoré sú iným cudzie. Mať svoj životný štýl. Tešiť sa na ďalšie preteky, ktoré mám v pláne, na ďalších skvelých ľudí, ktorých stretnem. Byť hrdý na to, čo dosiahnem.

Matej, sa ma nedávno opýtal, čo všetko som musel obetovať pre triatlon v jeho veku (15r.), keď som chcel byť dobrý. Spätne si nepamätám na žiadnu obetu. Bol to normálny výber toho, čo človek chce. Chcel som robiť triatlon a byť v ňom dobrý. Hoci ma zaujímali aj iné veci, nie len šport, ale vždy boli až na druhom mieste. Najprv som  odtrénoval a až potom som sa išiel baviť inak. Jedna z podmienok ako robiť triatlon, bolo aj to, že som musel úspešne dokončiť školu, inak by ma naši určite pri športe nenechali. Takže aj vďaka triatlonu som sa donútil učiť sa, aby som bez problémov doštudoval. Vždy som chcel byť iný ako ostatní. Nechcel som byť jeden z mnohých. A nikdy som nechcel robiť veci polovičato. Vždy na 100 %, alebo radšej vôbec.

Keď som vtedy vyslovil, že raz budem najlepší na Slovenku, stanem sa profesionálom a budem sa triatlonom živiť, vysmievali sa mi. Splnilo sa mi to a 7 rokov som bol profesionálny triatlonista. Viem, že keď človek po niečom túži a verí tomu, môže to dosiahnuť.

Je pravda, že ciele som mal stále vyššie a vyššie, ale aj keď som ich nikdy všetky nedosiahol a ani nedosiahnem, nikdy by som bez jasného cieľa a sústavnej práce na ňom, nedosiahol ani zlomok toho všetkého. Keď som vedel, že už sa športom neuživím, začali sa vynárať ďalšie túžby a ciele. Chcel som byť trénerom, založiť klub, organizovať preteky, pomáhať rozvíjať triatlon na Slovensku. Všetko chcelo svoj čas, ale dosiahol som to. Mám kopec ďalších plánov a túžob, ale to si nechám nateraz pre seba :-)

Možno moje osobné skúsenosti konečne nakopnú ľudí, ktorí čakajú bezcieľne na štarte a ............ A nič!

Nielen v našom klube sú takí. A sú tu aj takí, ktorí môžu učiť a posunúť ďalej mňa a za to som rád.

Ale odbočil som od témy...

Triatlon v okolitých krajinách, ale aj u nás, prežíva veľký “boom“. Hoci to ešte nie je ako v Rakúsku, ale raz to tak bude:

....Na štarte  Slovakman-a tisíc pretekárov, po trati stovky divákov, perfektná organizácia, športové hviezdy, všade samé reklamy, TV...

Teraz sa niektorí usmievajú, ako keď som kedysi povedal, že sa chcem raz živiť triatlonom......

Možno som týmto článkom zlákal medzi nás, triatlonových fanatikov, ďalšieho adepta na absolvovanie svojho prvého triatlonu a o to mi vlastne išlo. Čím nás bude viac, tým bude náš šport rovnako prestížny a so všetkým, čo k tomu patrí, ako v iných “triatlonových“ krajinách.

Presne to je to - čím nás bude viac, tým triatlon pôjde “hore“. Viac pretekárov, viac detí triatlonistov začne robiť triatlon , ich kamaráti sa pridajú, viac mladých talentov a čím viac pretekárov, lákavejšie prostredie pre sponzorov, väčšia kvalita a rivalita, viac kvalitných reprezentantov. A čím viac úspechov, tým prilákame ešte viac nových pretekárov.

V tejto dobe sa ťažko nájde dieťa, ktoré sa samé rozhodne pre triatlon. Preto si myslím, že treba začať práve naopak. Od rodičov a budúcich rodičov. Vzory pre svoje deti. Veď už teraz je vidieť, koľko detí začína po vzore svojho otca či mamy. Kuriačková, Peciar, Žáčik, Papp, Ozorák, Miko, ....

Starších ľudí láka triatlon, ale potrebujú v začiatkoch splynúť z davom. Čím viac začiatočníkov a hobby pretekárov bude na štarte, tým ich viacej pretekanie bude baviť. Budú mať ľudia menší strach, že budú pretekať sami a  poslední. Preto nováčikovia vyhľadávajú najmä masové podujatia.

Úplne jednoduchá matematika. Čím viac pretekárov, tým budú organizátori ľahšie robiť preteky, tým pôjde kvalita pretekov hore... No jednoducho je to na kluboch, tréneroch, na mne a na vás, kam sa triatlon dostane. A sám viem, že kopec ľudí by chcelo, ale nevie sa dopracovať k niekomu blízko jeho pôsobiska, čo by mu na severe, východe, alebo juhu pomohol a ukázal, ako na to.

A nevyhovárajme sa na Slovenskú triatlonovú úniu. My sme Triatlon! Triatlon je náš, nie STÚ. My sa starajme, aby bol taký aký chceme. Predsedovia klubov, tréneri, organizátori, pretekári.

STÚ nám v tom môže len pomôcť. Keď bude chcieť.

To je len môj subjektívny pohľad. Rád zverejním aj vaše názory. Alebo svoj postreh popíšte na našom Fóre. Konfrontácia je dôležitá, aby sa diali veľké veci. Rád si prečítam aj iné, možno protichodné myšlienky a možno zistím, že sa mýlim.

A.Orlický