|
Už nejsem panic-aneb tenkrát poprvé
V sobotu som si odbil
svoju veľkú premiéru v triatlonovom poli. Ja ako bývalí ortodoxný mountain
biker som konečne našiel to, čo som už dlho hľadal - chytilo ma to za
pačesy a myslím si že ma to už tak skoro nepustí. V novembri som sa začal pripravovať v Triatlon Teame Trnava, pod vedením Andreja Orlického. Celý môj tréningový proces sa zmenil od základov. Dostal som sa do partie, kde to žije po všetkých stránkach. Po zopár absolvovaných duatlonoch prišiel deň „D“. Zvyknutí z bikových pretekov, ktoré štartujú doobeda, som sa celkom potešil času štartu o 14tej. Konečne som mal čas na kľudné raňajky, celkom cool som sa vyspal, miestnosť s panáčikom som navštívil tri-krát a keďže bývam blízko Senca, aj cesta prebehla celkom rýchlo.
Ako najväčší teamoví prepalovač, aspoň kauč to tak tvrdí, som dostal rozkazom taktiku: na plávaní ísť svoj štandard - neprepáliť, bike s rozumom a na behu prvé kolo ľahučko a potom napáliť. Na štarte som sa postavil na pravú stranu štartového poľa, keďže lepšie lapám vzduch z ľavej strany, aby som videl súperov a čo to? Stojím v klbku borcov ako Palo Š, Andrej O, Filip K a daľší. No kurňa, hovorím si - dobrééé. Po štarte som očakával taký menší perličkoví kúpeľ, ale to čo nasledovalo mi pripadalo ako keby som bol v Amazonke medzi piraňami. Kopalo to, plieskalo to zo všetkých strán, bolo to husté. Po prvej bójke, ktorú som celkom šikovne lízol, som plával v skupinke s Marikou K , Rasťom M a ďalšími borcami, medzi ktorými bol aj Ľubo B, môj tréningový parťák, ktorý plával v bazéne štandartne o dve minúty lepšie než ja, hovorím si dobréé. Pár krát som dostal po hlave, borec za mnou ma v kuse šteklil na chodidlá a v jednom momente som sa dostal, ani neviem ako, medzi dva páry kopajúcich nôh, no nebolo mi všetko jedno. Z vody som vybehol celkom funkčný, v depe som zistil, že mi niekto rozhodil tretry a pošliapal brýle, no nič to, obul som svoje bikové tretry a vyklopkal som von z depa. A potom to prišlo. Nakopol som to na maximum a začal som stíhať skupinku predo mnou. Po hustom slalome v uličkách Senca som ju dobehol kúsok za Recou a hneď som skúsil prvý nástup. Žiaľ všetci to usoplili. Ešte pár krát som to skúsil, no vždy sa našiel niekto, kto to dotiahol. V druhom kole som pochopil, že to nemá cenu, tak som soplil aj ja. Napriek tomu môj výslední čas biku mi skoro vyrazil dych. Po biku opäť troška problém v depe, keď troška dezorientovaný vybieham na opačnú stranu. Po prvých metroch mi okamžite stuhli svaly pod riťou, nechápem prečo. To čo prišlo potom počas behu už bolo písané od soboty veľa krát. Slovenský divák - fanúšik z okolia BA je už raz taký, čest výnimkám. Chcem len podotknúť, že som už na pretekoch zažil oveľa horšie veci, ako napr. keď vám na mountain bikových závodoch natiahnu chlapci z dediny do zjazdu krížom konár jak stehno, alebo na kriťáku vám cigánčatá nasypú do zákruty štrk. Toto v Senci bol len taký slabý odvar. Pár krát som si počas behu pokecal na veľmi vysokej úrovni s miestnymi svalnáčmi a ich pipkami, ponadával som si a bolo. Ešte by som vyzdvihol pani hadicovú, ktorá mala nad nami, podľa nej exotmi, zľutovanie a potešila nás záhradnou sprchou. Od kauča som dostal radu, že nie je moc dobré sa oblievať vodou, no keď som tú pani zazrel s tou sprchou, ťahalo to k nej jak magnet, tomu sa nedalo odolať. Ešte raz veľké DÍKY. Beh v mojom podaní bola taká malá katastrofa, za všetko hovorí čas 55min. Už v prvom kole, ako som sa stretával s ďalším tréningovým kolegom Matom B a videl som ako letí jak torpédo, som vedel, že dôležité je dokončiť. Mato B išiel jak tank a v poslednom kole ma stiahol. Asi bol už hladný, alebo ho nadopoval pohľad na pred ním bežiacu Kristínu L? Každopádne Maťo: respect.
Celkovo mám z preteku dobrý pocit, sám organizujem bikové preteky a viem zo skúseností, že zohnať ľudí na usporiadanie je troška problém. Celkovo to bol pre mňa vydarení deň.
Marcel |
Marcel pred štartom svojho prvého triatlonu.
V depe pri výbehu na beh.
Úspešne v cieli.
Marcel v ľavo zo svojimi deťmi pri občerstvení po pretekoch. |
