|
IRONMAN FRANCE – NICE 2009 November 2008 ZULU 18:30 Nitra, sídlo SMTA NITRA ,porada vedenia klubu s pretekármi.
Je rozhodnuté: Jednohlasne, teda jeden z nás rozhodol. Ideme do Nice. Rýchlo dať dokopy euráče a prihlásiť sa, lebo inde je už vypredané.
Máj 2009 ZULU 20:00 Nitra byt Baronovcov:
Kontrola tréningového denníka V.Barona za obdobie 12.2008 – 05.2009 Beh: 245 km Cyklistika 2235 km Plávanie 0 km
A tu sa začína sranda, ktorú si možno aj prečítate.
Pri pohľade na nulu v odstavci plávanie ma prešiel všetok humor a začal som intenzívne premýšľať čo teraz. Našťastie som už 20 rokov ženatý a moja polovička mi našla sparingpartnerku do bazéna. Volá sa Magda a chystá sa na Slovakmana, s mojou ženou do štafety. A začalo ma to baviť. Magda mala perfektné tempo (pri plávaní samozrejme) počas ktorého som ju mohol škrabať na pätách a ona mňa tiež. Za tri týždne som naplával 25 km, čo je môj celoživotný rekord. Bavilo to mňa, Magdu, ale Jana, to ako moja žena, už taká nadšená nápadom dať dokopy nás dvoch nebola. Našťastie zasiahla do tréningového procesu služobka do Ruska. Dva týždne pred Nice ma nemohlo nič lepšie ani postretnúť. Formu vyladím v Rusku. Však aj Sylvester S. ako Rocky tam chodil a potom vylátal Ivana ako žito. A ja som potreboval vylátať kolegu Marka ktorý ma porazil v Nice v 2007 o 16 sekúnd.
Plný očakávaní som vyrazil na 6 dňové vylaďovacie sústredenie do CCCP. Počas spoločných tréningov s ruskými špecialistami na triatlon sme vypili nespočetné množstvo iontového nápoja VODKA a pojedli zdravého bravčového mäska vo forme šašlíku. Dokonca raz sa mi podarilo aj vybehnúť do ulíc starobylej Jaroslavli, ale moji hostitelia došli k názoru že sa to nehodí, aby hosť ako ja behal a odvtedy ma už iba vozili. Sústredenie splnilo účel. Nenabehal som nič, do bazéna som sa nedostal lebo som nemal potvrdenie od lekára že som zdravý, čo v mojom prípade asi ťažko, a tak som o 3 kg ťažší priletel domov.
Pri pohľade na seba v zrkadle som začal tušiť zradu. Do neoprénu sa nevojdem ani keby sa čo robilo. Potajomky som to skúsil ale hrozilo že odtrhnem nohávy aj rukávy a tak som radšej s pokusom prestal. Oslovil som kamaráta Rada, ktorému som sa vlani rehotal keď kupoval neoprén, že to je rozmer pre mrože. Celkom sa hodil. Keby nie, ešte ostal v zálohe najväčší triatlonista na slovensku L.K. Po vyriešení neoprénu neostalo nič, iba vycestovaťa ukázať svetu aký som bojovník.
Do Nice sme vycestovali v plnej zbroji celé SMTA Nitra aj s rodinami(aby sa mal o nás po pretekoch kto postarať).Trate sme poznali už z predchádzajúcich ročníkov, tak že nič nás nemohlo prekvapiť. V rámci aklimatizácie sme absolvovali cyklo výjazd na Col de Vence a kúpanie v mori. V sobotu ráno nachystať stroje a podvečer do depa. Tam nás pofotili aj s bicyklami polepili na ne bezpečnostné kódy aby nám ich nepokradli a hajde spať.
Ráno sa nás na štarte zišla celkom slušná kopa asi 2600. Usporiadateľ síce garantoval pohodové plávanie bez tlačenice ale pri pohľade na šírku štartového priestoru bolo jasné že bude tesno ešte dlho po štarte.
6:30 vystrelili a už som sa topil. Hľadal som Magdine nohy ale nič, iba samí cudzí ľudia s ktorými som nemal moc chutí sa škrabkať za päty. Dva okruhy v mori rôznej dĺžky som zvládol s oškretým krkom od neoprénu v neznámom čase. Pri vybiehaní z mora pozriem na tester a spoza displeja sa na mňa pozerali dve ryby. Jedna sa podobala na strateného Nema a druhú som nepoznal. Ani tie však nemali tušenie, ako dlho som sa tam máčal. Ale nebol som posledný. V depe ma už čakal nervózny bicykel, vraj sa už nemá ani s kým baviť, a musím uznať, nebolo už moc s kým si pokecať.
Vyrazili sme na stíhaciu jazdu do okolitých hôr. Všetci kolegovia z SMTA už boli dávno preč, dokonca aj Marko, môj úhlavný nepriateľ. Ani neviem ako, a dostal som sa na 50. kilometer kde sa začínalo 20 kilometrov dlhé stúpanie do 1100 metrov vysoko. TU zaútočím! Oprel som sa do pedálov a asi 12 km/hod som sa rútil k vrcholu. Tieklo zo mňa ako zo zavretého vodovodu v ruskom hoteli, a chvalabohu že Polar už slúžil ako akvárium, ináč by asi nestíhal prenášať moje tepové frekvencie. V polovičke kopca ma povzbudili naši zlatí synovia Jakub B. a Šimon Ž. Oznámili stratu na Marka 20 minút a povzbudili ma, že idem ako Armstrong. Zrejme mysleli toho kozmonauta.Aj ten sa tak podobne potácal po mesiaci ako ja na ceste k vrcholu. Nadomnou sa hadila cesta a po nej ako mravce kolegovia masochisti, nadávali v rôznych svetových jazykoch. Hurá a som hore. Konečne trocha roviny. Tu zaľahnem do nástavcov a dobehnem Marka. Ako som sa však celkom bezvládny zvalil na riaditká oddrb...som jednu opierku a miesto mäkučkej podušky sa na mňa škľabila hrdzavá imbusová skrutka. Nevadí. Napichol som na ňu lakeť a uháňal ako víchor. Nie dlho. Psssss urobilo predné koleso a už som aj hrkotal po ráfiku. Vzhľadom k tomu že v zamestnaní ma evidujú ako Montageleiter nemôže byť jeden defekt problém. Bol! Pustil som sa do opravy v najväčšej tráve aká bola na okolí a za chvíľu som už hľadal montpáky. Po krátkom hľadaní všetkého z kapsičky a uprataní všetkého bordelu som bol spať na trati prichystaný zdolať ďalšie 7 kilometrové stúpanie. Aby toho však nebolo dosť odlomil som čidlo computera z predného kolese a bolo aj po cyklocomputeri. Aspoň nebudem mrzutý že idem tak pomaly. Ako sa tá doba zmenila. Pred 15 rokmi som v Nice jazdil na 15 kilogramovom železnom favorite a mal som 70 kg, teraz mám 7 kg vážiacu Operu by Pinarelo a kompenzujem to mojimi 85 kilami. A poviem Vám, favorit bol rýchlejší. Zvládol som však aj toto úskalie a čaká ma už len 30 km zjazd a potom trochu roviny do cieľa. V zjazde trochu slalomu medzi popadanými kolegami, sanitkami a vrtuľníkom a som v cieli. Samozrejme cyklistiky.
Teraz sa Opera sťažovať nemohla že bude v depe sama. Už tam boli skoro všetci karbónoví kamoši od výmyslu sveta. Po bleskovom depe kde som chcel získať niečo na Marka som v žltom tričku, (keďže sa blíži Tour a s českými reklamami na ňom aby som slovensku nerobil hanbu ,aj cyklistiku som jazdil v talianskom) vybehol z depa ako za mlada. Hneď pre Negrescom ,najznámejším hotelom v Nice som mal prvú zastávku. Tam sme mali zložený základný tábor. A tu ma čakala prvá radostná správa. Na karimatke už ležal môj súper Marko a mal dobojované. V tom momente som bol teamová trojka. Ale predo mnou 42,2 km.
Rozbehol som sa opatrne asi 5:55 na km ale aj to bolo rýchlo. Slnko pražilo a zo mňa sa topili všetky zásoby tuku ktoré som celú zimu šetril. Na občerstvovačkách to bola jedna bieda. Všetko teplé a nechutné. Ionťák od firmy Infinit mi pripomínal chladiacu emulziu do sústruhu aj farbou aj konzistenciou a tam som sa dozvedel aj ako taká emulzia chutí. Zlatá Kompava s výberom chutí od výmyslu sveta a usmiatou p. Želmírou. Všetko som vsadil na vlastné zdroje ako nealko pivo, keď došlo aj alko, ale hlavne studené. Dve kolá som ako tak domotal a hurá do tretieho, keď tu kolega moderátor z rádia Bleu Azur vítal v cieli Kristínu L. ako víťazku kategórie mladých a pekných dievčat. Na trati ostali už len škaredé z veľkými zadkami. Preorientoval som svoj zrak preto dole na pláž kde sa opaľovali hore bez Ruské bárišne a podobné kreatúry. Hneď sa lepšie chodilo. O behu sa už hovoriť moc nedalo ,ale nie len ja som sa už len tak motal medzi letiskom a Negrescom. Po dokonalej prehliadke Promenade d Angloise, ktorú som si nikdy tak dokonale neprezrel som sa dostal až do Finish Line.
Červený koberec, tribúny a atmosféra ako sa na Ironman sériu patri. Dokončil som prvý Ironman v Rothe 98 za 11:04, Hawaii 99 za 11:07, osobák mám v Podersdorfe 10:22 , dokončil som 16 Ironmanov, ale vždy som sa cítil rovnako. Ako víťaz! Ani 13:56 z Nice mi nijako nepokazilo náladu a koberec som si užil a v cieli víťazoslávne zdvihol ruky. Raz som nedokončil v Podersdorfe a bude ma to mrzieť stále. Myslel som že čas 12:30 je nezaujímavý a zabalil som to. V Ironmane je zaujímavý každý čas od 7:55 Lierdeho až po hranicu 17 hodinového limitu. Nezabudnite, IRONMAN nie je šport, IRONMAN je životný štýl.
S pozdravom dovi na Slovakmanovi Vlado Baron.
|
69. KULICH Michal SVK M M25 11. 1:03:56 5:22:59 3:17:23 9:52:33 Delfin Nitra
|
