Prečo práve triatlon ??

Ak na takúto otázku odpovedá Andrej Orlický, tak je všetkým jasné, že to bude výpoveď toho najzasvätenejšieho.

Ak na túto otázku odpovie Karol Vinš , tak je to spoveď človeka , ktorému keby niekto pred 18 mesiacmi povedal , že bude 23 mája tohto roku stáť na štartovom modrom koberci Seneckého triatlonu pripravený vrútiť sa v plavkách do 21,6 °C „teplej vody“, tak by sa tomu schuti zasmial .

V 47 rokoch , po 22 rokoch ničnerobenia kancelárskej krysy, so strácajúcou sa spomienkou na krajské preteky v plutvovom plávaní v Trenčíne vo farbách Trnavského potápačského Planktonu v roku 1979 som v novembri 2008 hľadal na nete niekoho, kto by ma naučil rýchlejšie plávať kraul.

To už som bol z toho úplne najhoršieho vonku, lebo som po x-tom neúspechu v súboji prekonaj sám seba a začni so sebou niečo robiť ( 181cm / 94 kg ) začal s boľavými kolenami  pol roka predtým aspoň 2x týždenne plávať na Pasienkoch v Bratislave, a už ma dokonca ani nevyháňali z dráhy pre rýchlych plavcov, aj keď ma predbiehal skoro každý.

Už som nosil mesiac so sebou aj Suunto memory belt a vytešoval sa z tých zúfalých tepových frekvencií, ani nie tak z bazéna, ale z prvého behu na 1250 m z 2. októbra, kedy som dosiahol tesne predinfarktovú frekvenciu 176 tepov pri rýchlosti asi 7:30/km a horkoťažko odkráčal zvyšný km. ( A to som mal už pol roka akéhosi tréningu za sebou !! )

K Andrejovi ma priviedli vlastne tie usilovné 50 + ničky z Pasienkov, ktoré už vyzerajú trošku smiešne v tých športových plavkách s flašou ionťáku a plutvičkami, ale ten smiech mi vydržal vždy len do okamihu keď vliezli do „mojej dráhy“ a ja som sa ich nevládal držať ani 10 metrov. Keďže už som bol v „kondícii“ (haha) tak som usúdil, že na mojej technike kraula bude niečo chybné ( aj keď som v septembri 1971 vošiel do malého bazéna Pedagogickej fakulty v Trnave spolu s vtedy 6 ročným Marcelom Gérym – je pravda, že on už na druhý týždeň plával vo veľkom bazéne a ja som sa kraula ešte pol roka učil ) – ale predsa 37 rokov vedieť plávať je 37 rokov.

Andrejova stránka lákala - naučím plávať každého – ale súčasne aj nekompromisne motivovala – v dotazníku – koľko chcete investovať ( času, peňazí ...). Tak som sa tam prehŕňal, vidím Senec 2007, fotky a na štvrtej Patrik Tkáč nasadá mokrý v depe na bicykel.

Tá postava nepripomínala atléta ( prepáč Patrik !!!), akosi mi ušlo, že J&T to nerobí len peniazmi , ale aj osobne a vtedy to zo mňa vystrelilo:

Keď to dokáže on , tak to dokážem aj ja!!

A do kolonky športový cieľ som napísal: spraviť v máji 2009 v Senci šprint triatlon ( pre mňa môj IRONMAN) , neumrieť pri tom a nebyť posledný ! A začal som dochádzať raz za týždeň do mojej rodnej Trnavy, medzi mlaďochov vo veku mojich troch detí ....

Dostal som prvý tréningový plán, pochopil som , že cesta premeny môjho 37 ročného kraula na čosi, čo by sa podobalo tomu Phelpsovmu bude tŕnistá a zvyšoval som svoje maximálne dosiahnuté TF pri tréningovom behu ( s ubezpečením, že moje maximum bude až niekde cez 190 aj keď som za to dostal vždy vynadané, ale veľmi ma začalo baviť testovať svoje možnosti a užívať si endorfínky -  drogy , ktoré začalo produkovať moje zlenivené telo....)

A ten pocit, keď som prekonával sám seba ! Prvá kríza prišla pred Vianocami, kedy stále nie a nie znásilniť moje ruky do dobiehačkového kraula ( Andrej vždy s napätím čakal ako som si pokazil techniku v tých druhých dvoch plávaniach v týždni po jeho pondelkoch ) a stále som plával ako mlynček. Potom som našťastie objavil správne dýchanie ( nie všetko hneď vydýchnuť po ponorení tváre do vody !!!!) zrazu som dokázal preplávať 1 km kraulom v kuse a potom to prišlo !! Pochopil som hydrodynamiku, akceptoval som, že plávanie je vlastne iná forma baletu vo vode a začal som si zlepšovať osobáky na 1 km o 30 sek každé dva týždne !!!

Pod stromček som si daroval slušný furtšlap stacionárny bicykel a poctivo som celú zimu krúžil svoje 250 m okruhy na ihrisku na Dlhých dieloch. Najprv som dokázal zabehnúť 3 km v kuse, potom 5 km pri -8°C a mesačnom splne a keď som vyliezol do koncojanuárového mrazu s tým , že dnes dám 10 km , tak som našiel ihrisko v takom stave roztopeného a znovuzamrznutého snehu, že sa ozaj nedalo. Ale čo s odhodlaním ?? Tak som odkrúžil tých 10 km na 125 m „okruhu“ okolo asfaltového hádzanárskeho ihriska – 10 okruhov na jednu a 10 okruhov na druhú stranu, aby sa mi nekrútila hlava .... za 1:15:50. Môj Suunto training manager to dodnes hodnotí ako jeden zo siedmich najťažších výkonov, ktorý som doteraz absolvoval....A ja tiež.

Potom som objavil most Lafranconi. 750 m pekného asfaltu na lávke pre peších, žiadny vietor ani sneh a dážď nedokážu zneschopniť naraz obe stany mosta, tak tam behávam dodnes, v lete sa tam dá dobre schovať pred slnkom. Tenisové Adidasky som vymenil za Saucony a Dal som si poradiť pri výbere bicykla ( to si kúpiš taký obyčajný za nejakých 50 litrov – ja som pôvodne chcel investovať 15 000 – ale super bielo čierny Ghost so Shimanom 105 a trojkolesom v strede za 850 EURO bol výbornou voľbou )

Len tretry mám stále ešte  len objednané ...

Prvá skúška mal byť Devín – Bratislava. 11 625 m. Starší priatelia upozorňovali na radosti a strasti pre hobby bežcov – ten kopec pri kameňolome , kopec od Riviéry k Lafranconi – s nohou na plyne auta nerozumieš o čom hovoria - nerozbiehaj to k PKO , je to ešte veľmi ďaleko do mesta atď. Mali absolútne pravdu. Len usporiadatelia mali splniť to čo sľúbili v propozíciach , a namiesto ľudovej hudby pri Riviere tam postaviť občerstvovačku . Keď som pri Lafranconi pochopil, že žiadna voda nebude, tak môj tep definitívne prekročil 180

A tam už zostal až na námestie, kde pri predbiehaní akéhosi širšieho dámskeho pozadia           ( drahá ako si sa dostala z Devína až sem predo mnou, keď ja  atlét skoro umieram a aj tak som za tebou ) som dosiahol zatiaľ neprekonaný rekord TF 190. Ale tie pocity stáli za to :

Pohnúť sa s davom 2400 rovnako postihnutých spod Devínskeho brala, 1:17hod likvidovať s radosťou sám seba a ešte nechať za sebou skoro 180 rovnako sa radujúcich to určite stálo za to .

Potom som prvý raz spravil 20 km na bicykli, zosadol, a pokúsil sa pobehnúť. Pinoccio kráčal

určite krajšie, ako som ja utekal prvých pár sto metrov tohto pokusu. Pochopil som, že to nebude také ľahké. Odmietol som Andrejove pokusy o vystavenie registračky na moje meno s tým, že ak mám nosiť názov  triatlonista, tak ho musím najprv spraviť...

Dvanásteho mája prišla SMS: zajtra o 17:00 je časovka jednotlivcov v rámci Trnavskej cyklistickej ligy, 13,5 km Šintava-Dvorníky a späť, mierne kopcovitá trať. Tak som išiel.

Sledoval som s údivom uhlíkové disky a super aerodynamické prilby matadorov, dotiahol som šnúrky na Sauconoch a už som sa opieral o trasúcu sa nohu na štarte. Chvíľu to trvalo, tak som nadviazal rozhovor s na 55 vyzerajúcim štartérom – ostuda čo ? v 47 mich ísť prvý krát na preteky !! – pozrel na mňa nechápavo a hovorí krásnou trnafčinov: Nikedy nye je neskoro, tot Hlbocký začínal v 52 dvoch... ( skončil asi šiesty ) a ja som opäť nebol posledný.

Aj keď pojem mierne kopcoviá trať mal pre mňa na tom druhom kopci hodnotu najťažšej horskej prémie na Tour de France. Keď som po ceste späť už chcel zosadnúť, tak sa mi konečne v tom okamihu uvoľnenia pedálov pred zosadnutím podarilo prehodiť stredné kolečko na najmenšie a neutŕžil som ostudu ( sám pred sebou ). S vďakou som odmietol ponuku kolegov z klubu ísť sa vyjazdiť 50 km cez Hlohovec do Trnavy  a svoj úspech som zapil na OMV ke jednou Fantou..

A tak som 23 mája stál na modrom koberci v 2 skupine  seneckého šprint triatlonu – medzi hobikmi. Obzeral som „vyšportované telá“ a očami hľadal obeť : Teda toho , koho som mal predbehnúť, aby som nebol posledný. Nenašiel som nikoho !! Po vletení do vody som dostal kopanec od studenej vody, ktosi mi zhodil okuliare, ale potom to už išlo, len kolega vedľa mňa sa príšerne ceril a stále nadychoval oproti na tú stranu kde ja ...

Po plávaní som bol 35 zo 63 !!! ( ale plávam už 15 mesiacov ), zato bycikel mám len dva mesiace a podľa toho to aj vyzeralo. Nevedel som sa chytiť žiadnej skupinky čo ma predbiehala, neskôr sa mi to aj podarilo , ale somár som išiel kolegiálne aj prestriedať a potom mi utiekli. Skoro všetci, len jedna dáma nie, dvaja mlaďoši na horskáčoch a ten tretí tiež, lebo išiel skoro dve kolá na prázdnej gume !!! Najviac ma hneval jeden ťažkotonážnik na vŕzgajúcom favorite, ale ani toho som sa nedokázal udržať.... Tak som to v poslednom okruhu trochu vzdal a šetril sily na beh.

Vyrazil som zčerstva ( Saucony som nemusel prezúvať, len prilbu som zhodil...) Na kopčeku z depa som chytil svojich TF 175 a už som hyperventiloval. Ešte aj tá dáma, ktorú som držal na bicykli na dištanc za mnou , to vybavila po 300 metroch a už som videl len jej siluetu.

Ale trápili sa aj iní a tak som s obrovským zadosťučinením vbehol do cieľa, prekonal sám seba a ešte 5 tich ďalších.

Tak ako píšu predrečníci : Keď niečo veľmi chceš, aj hviezdy sa pohnú aby si to dokázal !!!

Rovnako som o mesiac neskôr absolvoval druhý šprint triatlon v krásnej vidieckej a kamarátskej atmosfére v Dvoroch nad Žitavou, len voda bola ešte studenšia a špinavšia , a našiel som si neznámeho kamaráta , ktorého som sa na bicykli chytil, a nepustil . Z cyklistiky si pamätám len červenú zadnú vidlicu, desaťkolečko, červenočiernu galusku a dve vyšportované lýtka. Trápil som sa veľmi , ale vedel som, že keď mi ujde tak sa vytrápim ešte viac. Beh som akotak vydržal a opäť som videl ešte pár kolegov za sebou . Super, super .

Takže prečo vlastne TRIATLON ?

Pre toto všetko čo som napísal. Pre všestrannosť, pre prekonávanie samého seba, pre nových kamarátov, pre prísneho ale super profesionálneho trénera ( skús ho predbehnúť na preteku ak mu neveríš ....) pre krásne bláznovstvo mlaďochov, keď pri spoločnom plaveckom tréningu v Senci v búrkovom daždi diskutujeme či je to vlastne nebezpečné byť v búrke vo vode, pre podozrievavé pohľady manželky a detí ( ten má asi frajerku.....), pre krásne poobedia a podvečery v Senci a na hrádzi medzi Čuňovom a Gabčíkovom , pre 10 kg tuku, ktorý som zlikvidoval a zvyšok postupne nahrádzam svalmi a pre ten krásny pocit každé ráno , že sa môžem zohnúť a zaviazať si topánky bez toho, aby sa o mňa pokúšal infarkt.....

A veľmi držím nám ( všimnite si už sa rátam medzi triatlonistov !!! ) palce , aby sa splnil ten Andrejov sen, aby bolo raz na Slovensku 1000 hobíkov na pretekoch. Už treba zohnať len 997 ďalších, lebo dvaja kamaráti sľúbili , že to na budúci rok skúsia !!!

Karol Vinš